Americký viceprezident Mike Pence a šéf americkej diplomacie Mike Pompeo sa na rôznych európskych fórach pokúšali šíriť politiku, ktorá namiesto existujúcich hrozieb imituje boj proti takým, ktoré si najprv sama vytvorí.
Nemecký diplomat a bývalý veľvyslanec Nemecka v Spojených štátoch Wolfgang Ischinger ešte pred začiatkom medzinárodnej konferencie o bezpečnosti v Mníchove, ktorej predsedal, zopakoval myšlienku, podľa ktorej Donald Trump nie je pôvodcom dnešnej neistoty a hrozby rozpadu povojnového poriadku, ale skôr jedným z jej symptómov.
Iste, Trump nevytvoril dopyt po bezhodnotovej politike, ktorá neuznáva dohody, len boje a víťazstvá dosiahnuté akýmikoľvek prostriedkami. Nie je ani príčinou krízy liberálnej demokracie a racionálneho nazerania na svet. On len zapadol do jej rámca a objavil sa práve vtedy, keď boli na jeho príchod pripravené pravicové politické elity a časť ekonomických elít.
Odvtedy sa však z bočného produktu krízy stal jej zosilňovač. Globálna dohoda o boji za zmiernenie klimatickej zmeny či multilaterálna dohoda o obmedzení jadrového programu s Iránom nie sú dôležité len tým, čoho sa bezprostredne týkajú. Sú to práve tak i symboly spôsobu, akým sa na riešenie spoločných problémov naučili nazerať politické generácie po druhej svetovej a studenej vojne. Zmluvy môžu byť viac či menej vydarené, môžu zastarávať, riešením sú však lepšie či nové zmluvy, nie stiahnutie sa do izolácie. Paríž, Istanbul, Marrákeš… alebo aj Európska únia.
Pompeovou misiou bolo využiť momentálny politický nesúlad medzi východom a západom únie a pokúsiť sa otvoriť bilaterálne linky medzi nimi a Washingtonom, ktoré by obchádzali Brusel. Penceovou úlohou v Mníchove bolo poskytnúť „starej“ Európe výpalnícku poslednú šancu naskočiť na vlak trumpizmu ohľadom Iránu.
Roztržka v Mníchove nebola pôvodcom otvárajúcej sa priekopy medzi Európou a Trumpovým Bielym domom. Bola len jedným z jej nevyhnutných dôsledkov.
Príťažlivosťou prístupu Vladimira Putina pre politikov typu Orbána je fakt, že Putin ich „neobťažuje“ demokraciou, ľudskými právami či deľbou moci. To nerobí ani Trump. Netreba dodávať, že obaja sledujú svoje vlastné politické, obchodné a vojenské ciele. Na rozdiel od Bruselu, ktorého zmyslom existencie sú spoločné ciele: maďarskí, poľskí politici a diplomati sú súčasťou toho istého „Bruselu“ ako nemeckí či francúzski. To si však vyžaduje i zdieľanie hodnôt, ktoré robia Európu celistvou a ktoré sú podmienkou, aby raz mohli byť všetky jej časti rovnako príťažlivé.
Pokiaľ jeden Mike (Pompeo) aspoň čiastočne dosiahol svoje, druhý Mike (Pence) vo svojej misii zhorel. Podstatná časť reprezentácie starého kontinentu nemá záujem o to, aby namiesto skutočných hrozieb svet reagoval na tie, ktoré propaguje americký prezident v mene svojho znovuzvolenia. Ak budeme parafrázovať Ischingera, roztržka v Mníchove nebola pôvodcom otvárajúcej sa priekopy medzi Európou a Trumpovým Bielym domom. Bola len jedným z jej nevyhnutných dôsledkov.