Pravda pravdúca. Ako všetko, aj smrť dvoch mladých ľudí je u nás spolitizovaná a zneužíva sa v politickom boji. Ako keď niekto vykrikuje o vláde vrahov alebo ako keď niekto z vládneho tábora kontruje výkrikmi o majdanoch a sorosovcoch a „hamburgerových deťoch“, všakže. Bez skutočnej reflexie budú nedostatočné všetky slová piety i výlevy solidarity s novinárskou obcou.
Náš štát je členom klubu, ktorý pri všetkých svojich chybách patrí k najstabilnejším a najpríťažlivejším zoskupeniam na svete. Naša verejná diskusia však vyzerá, akoby sme sa beznádejne prepadali kamsi do bezodnej diery.
Po rokoch, čo u nás politici navzájom nesúťažia ideami, ale pomyselnými paragrafmi, ktoré na seba zosielajú – pomyselnými preto, lebo väčšinou ide o blufy, ktoré vážne nemyslia ani tí, čo ich vyslovujú, a ich účelom je len udržiavať v patričnej bojovej nálade elektorát – slovník politiky sa skriminalizoval natoľko, že nie je možné, aby sa to neodrazilo aj na práci médií.
To, čo sa stalo pred rokom, odhalilo v drsnej nahote pravdu o zraniteľnosti novinárov.
Medzi slovníkom politikov a novinárov občas nemusí byť vidno rozdiel, rozdiel však vždy bude v ich postavení. Novinári môžu byť, ako napokon každý, viac či menej profesionálni, viac či menej zodpovední. Nemajú však imunitu, ochranku, nedostávajú na stôl zvodky tajných služieb a nemôžu si len tak predvolať policajtov na výbor či na koberček. Nepíšu zákony a nehlasujú o nich. To, čo sa stalo pred rokom, odhalilo v drsnej nahote pravdu o ich zraniteľnosti. Nenávisť a násilie ohrozujú novinárov ako prvých. Oveľa viac ako politikov.
Hra politikov, ktorí novinárov pasujú za svojich rovnocenných oponentov (ak nie rovno nepriateľov), je falošná. A nie, vážení, nie je to len problém jedného Roberta Fica či jednej politickej strany. Ak by to bolo tak, bolo by to náramne jednoduché. Asi ako vo svete Igora Matoviča, ktorý hucká dav proti inak naladeným aktivistom a potom sa nehlási k následkom. Alebo vo svete tzv. liberálov SaS, ktorí (aj) proti novinárom používali vojenských tajných ako svoju stranícku ochranku. Alebo vo svete Danka, ktorý si myslí, že zachráni svoj majestát povinnosťou médií zverejňovať jeho odpovede na novinové komentáre. Alebo aj toho Fica, ktorý vykladá o protislovenských prostitútkach a potom sa tvári, že s atmosférou násilia nemá nič spoločné.
Keď naši politici hovoria o piete, je to určite lepšie, ako keď nadávajú. Lenže znie to asi tak úprimne, ako keď v Spojených štátoch po každom ďalšom zbytočnom masakri politici okázalo posielajú kondolencie pozostalým – a ide sa ďalej a na regulácii predaja zbraní civilistom sa nič nemení, pretože tak je to pre nich výhodnejšie.