Zahraničná politika je dôležitá vo všeobecnosti. Pri výbere hlavy štátu, ktorá bude reprezentovať Slovensko navonok, je mimoriadne dôležitá. A v časoch boja o budúcnosť Európskej únie je dokonca superdôležitá.
Verbálne odsúdiť korupciu dokáže hocikto. Od Maroša Šefčoviča či Bélu Bugára cez Roberta Mistríka až k Marianovi Kotlebovi. Aj burácať proti zlodejstvám v politike či horliť za vyššiu ekonomickú spravodlivosť v spoločnosti. Pravdou však je, že reálne možnosti prezidenta sú v týchto otázkach neveľké.
Slovenský prezident za súčasného stavu nemôže prepisovať zákony, môže ich len vracať parlamentu na opätovné hlasovanie o nich. Nemôže ani predpisovať exekutíve či legislatíve, aké zákony má a nemá pripravovať a prijímať. Kandidáti, ktorí dnes vajatajú o tom, ako budú vydierať vládu a podmieňovať jej vymenovanie konkrétnymi zákonmi či nariadeniami, si jednoducho pomýlili štát, storočie a spoločenské zriadenie. Alebo si vedome vymýšľajú, pretože vedia, že keď budú zvolení, bude to už aj tak všetko jedno.
Zahraničná politika neposkytuje kandidátom až takýto priestor pre insitnú tvorbu neexistujúcich kritérií, to však neznamená, že je menej dôležitá ako tá domáca.
Zahraničná politika zrejme neposkytuje kandidátom až takýto priestor pre insitnú tvorbu neexistujúcich kritérií, to však neznamená, že je menej dôležitá ako tá domáca. Práve naopak. Ak má hlava štátu smerom dovnútra spoločnosti možnosti obmedzené tým, akou politickou či spoločenskou autoritou sa stane, smerom navonok je jej hlas veľmi silnou zbraňou. Práve smerom navonok býva okrem silného zázemia a správne postavených cieľov dôležité predovšetkým umenie komunikácie.
Spojené kráľovstvo odchádza z klubu, navyše asi tým najhorším spôsobom. V Nemecku končí s kancelárkou Angelou Merkelovou celá jedna politická éra. Francúzsky prezident Emmanuel Macron má, zdá sa, oveľa viac problémov doma, než predpokladal, keď sa po nástupe do funkcie hotoval prerábať Európu.
Pripomeňme vývoj v Taliansku, nehovoriac o našich južných i severných susedoch. Doterajšie spojenectvá sú navyše skúšané nástupom Donalda Trumpa vo Washingtone a dlhodobou politikou Vladimira Putina v Moskve.
V takých časoch môže byť osudovo dôležité, či nás bude navonok reprezentovať niekto, kto má jasno v tom, čo pre nás znamená stabilná a prosperujúca Európa, alebo niekto, kto s chuťou zdieľa tie najprimitívnejšie protieurópske lži iba preto, aby nimi zaujal tú časť publika, ktorá nemá kapacity alebo chuť najprv si niečo overiť a až potom sa nad tým rozčuľovať.
Toto nie je kortešačka. Len pripomenutie, že delenia kandidátov na „demokratických“ či „slušných“ a tých ostatných sú typickým produktom domácej politiky. Osudová deliaca čiara môže pre nás viesť inde: konkrétne, na mape Európy. Na ňu je dôležité pýtať sa ich prv, než rozhodneme.