Nie je to žiadna bezvýznamná hra o slovíčka: hoci drvivá väčšina z nás o tom bežne nepremýšľa, za nenápadným označením trvanlivosti potravín sa rozprestiera celý vesmír najpálčivejších svetových problémov – spôsobu ich výroby, hladu a klimatických zmien.
Jedlo znamená život. Napriek tomu, že hladomor patrí medzi najväčšmi alarmujúce fenomény súčasnosti, podľa Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo OSN viac ako polovica potravín v tzv. vyspelom svete skončí v koši ešte skôr, ako sa dostane na stôl.
V roku 2011 napríklad Felicitas Schneiderová z viedenského Inštitútu regulácie odpadu uverejnila výsledky výskumu, podľa ktorých sú za tretinu celkového odpadu zodpovedné domácnosti: jedna ročne zahodí sto kilogramov zdravého jedla. Najnovšie údaje zo Slovenska hovoria o 111 kilogramoch ročne na jedného obyvateľa. Prenesené na mierku Európskej únie, len súkromné domácnosti ročne zbytočne vyhodia von oknom potraviny v hodnote okolo sto miliárd eur. A to nehovoríme o večne preplnených supermarketoch.
Minimálny dátum trvanlivosti je pritom niečo ako náplasť na svedomie. Dáva konzumentovi oprávnenie jedlo zahodiť, hoci mnohí ľudia hladujú – koná tak predsa v záujme ochrany zdravia. Ibaže minimálny dátum trvanlivosti si určuje potravinový priemysel, nie vládne normy, a neriadi sa indikáciou zdravotného rizika, ale zákonmi súťaže potravinového priemyslu: čím viac zahodíš, tým viac budeme produkovať. Za akúkoľvek cenu.