Vedia vôbec tí ľudia, čo pýtajú? V skutočnosti je RIC skratka pre „referendum z občianskej iniciatívy“, ktoré by mohol vyvolať každý občan, pri splnení určitých podmienok. Inak povedané, išlo by o poriadne oživenie priamej demokracie, ktorú zastupiteľská demokracia síce nevyradila z hry (to sa nedá), ale poriadne ju pridusila.
Referendové diania v Európe si treba všímať. Hoci len preto, že Slovensko sa s referendami nekamaráti. Na rozdelení federácie v roku 1992 ležal tieň referenda, ktoré sa neuskutočnilo. Západ vtedy vyčítal českým aj slovenským politikom, že odignorovali názory vlastných občanov. Pre niektorých to zostáva jedinou škvrnou na inak dobre zvládnutom (právne aj prakticky) rozdelení. Ale aj najprísnejší strážcovia demokracie rozumeli, že ak konečný výsledok je prijateľný, potom už radšej netreba rozpitvávať proces.
Osem slovenských referend od roku 1993, z toho iba jedno platné – našťastie, o členstve SR v EÚ – dokazuje, že tohto koníka priamej demokracie stále naháňame kdesi po poli. Pre diplomaciu je však dôležitejšie, že dôsledky národných, ale tiež regionálnych referend sa stále viac internacionalizujú. Brexit, Škótsko, Katalánsko, Kosovo, Krym atď. – to všetko sú procesy spojené s referendami. Slovensko má alebo môže mať starosti aj priamo s nimi, ale tiež s precedensmi, ktoré vytvárajú.
Ale späť k žltým vestám. Tým nejde o zahraničnú politiku, ale o to, aby cez RIC mohli vyvolať domáce reformy, ktoré budú riešiť existenčné starosti občana. Myšlienka je to príťažlivá a niekde potvrdzujúca poznatok, že ľudia dnes viac dôverujú reformám (referendám) spusteným zdola, ako zhora. Nuž počkajme si, či RIC nad Seinou bude, alebo nebude. Ale už teraz je jasné, že inštitút referenda určite nie je žolík, ktorý by dokázal vždy nahradiť či prebiť každú inú kartu v národných či medzinárodných hrách.