Nástup Zuzany Čaputovej nie je ťažké vysvetliť. Architektom dohody medzi ňou a Robertom Mistríkom sa podarilo jedno: svojich voličov donútili porovnávať nie Mistríka a Čaputovú s ostatnými kandidátmi, ale medzi sebou. Navyše tým, že sa netajili, že zo súboja podľa nich vyjde víťazne Mistrík (lebo muž, lebo konzervatívnejší), zahrali časti voličov i na emocionálnu strunu: podceňovanie súpera sa vypomstí obvykle tomu, kto si je príliš istý sám sebou.
Darmo obaja kandidáti opakovali, že by jeden za druhého s radosťou hlasovali. Na Mistríkove slabiny vďaka „primárkam“ najlepšie poukázala práve Čaputová. A nemusela to ani robiť priamo. Príslušná časť voličov bola vyzvaná, aby dávala pozor, a tak teda dávala. Názory Čaputovej na niektoré veci sa nemuseli všetkým Mistríkovým voličom pozdávať, pravdou však zostáva, že, na rozdiel od neho, od nej sa ich aspoň dozvedeli bez vytáčok a vajatania.
Prečo je to dôležité? Pretože to vysvetľuje nielen neúspech Mistríka, ktorý začiatkom tohto týždňa odstúpil z volieb, ale i výsledky prieskumov, ktoré koncom tohto týždňa začali uvádzať Čaputovú ako novú favoritku celých volieb. V niektorých prieskumoch o kus, v iných možno len o kúsok, no Maroš Šefčovič sa z automatického lídra stal odrazu druhým v poradí.
Prieskumy a voľby sú dve rôzne veci. Prieskumy však určujú, ako bude vyzerať ďalšia kampaň.
Pravdu majú, pravdaže, tí, čo pripomínajú, že prieskumy a voľby sú dve rôzne veci. Prieskumy však určujú, kto bude koho považovať za svojho hlavného protivníka a podľa toho i formulovať svoju ďalšiu kampaň. A tá určí ďalší priebeh volieb.
Ako budú teda vyzerať rozhodujúce týždne pred prvým kolom volieb? Záležať bude napríklad na tom, ako si Čaputová dokáže ustrážiť, aby sa entuziazmus jej voličov nevyčerpal prieskumovými „víťazstvami". Ale aj na tom, ako sa bude Šefčovič snažiť k svojim doterajším percentám pridať nejaké ďalšie.
Ak by sa podpredseda Európskej komisie napríklad nebodaj nechal v mene kampane preonačiť na karikatúru obrancu „tradičných hodnôt“, ako mu to už začali predpisovať podaktorí smeráci, dopustil by sa osudnej chyby. Slovensko nehľadá vlajkonosiča v kultúrnych vojnách, ale hlavu štátu. A potom, jeho najväčšou výhodou sú skúsenosti na medzinárodnej scéne: prebíjaním ostatných vo falošných harabinovských disciplínach svoju výhodu akurát spoľahlivo pochová.
Ešte stále to môžu byť vcelku normálne voľby, čo by na to, že sa píše rok 2019, bola už sama osebe malá výhra. Záležať však bude na tom, ako kandidáti strávia to, čo priniesol tento týždeň.