Pred nadchádzajúcimi voľbami do Európskeho parlamentu sa prihovára občanom a občiankam Európy, apelujúc na súdržnosť.
Napriek apelom na humanistické a demokratické tradície sa Európa triešti v priamom prenose – Emmanuel Macron uvádza ako vrchol nezmyselnosti tohto procesu brexit – nacionalistickí predstavitelia však upozorňujú na Macronovu nízku obľúbenosť a túžbu ľudí po „národnej suverenite a návratu k svojej moci".
Problém kritikov Macronovej proeurópskej rétoriky však tkvie v tom, že tzv. národná suverenita vonkoncom automaticky neznamená moc ľudí. Rešpektovanie národov, národností a rozmanitostí medzi nimi, ale aj jednotlivca, je potrebnou súčasťou pravidiel, musia však byť širšie a univerzálnejšie než narysované hranice národných štátov. Tie – ako smutne ukázalo uplynulé storočie – napokon za svoj najstabilnejší pilier vždy považujú predovšetkým vymedzovanie sa voči druhým a nenávistnú rétoriku namiesto vôle spolupracovať.
Podľa Macrona sme Európu od konca 2. svetovej vojny nikdy nepotrebovali tak ako dnes – tu sa vari žiada dodať, že víziu spolunáležitosti vznešenejšej ako národné záujmy zúfalo potrebujeme už od konca fragmentujúcej vojny prvej. Macronove slová o nevyhnutnosti zmeny prístupu k ekológii a doterajších status quo sú iba slová, nebránia však zamyslieť sa ani tým, ktorí ich neberú vážne. Zodpovednosť za chod dejín má každý jednotlivec.