Na začiatku 90. rokov, keď filozof Francis Fukuyama písal o víťazstve liberálnej demokracie a diskutovalo sa „o konci dejín“, sa na Slovensku rozpútala kultúrna vojna a výraz liberál sa začal používať ako nadávka.
Na istý čas tento spor prekryli iné problémy (mečiarizmus a vyrovnávanie sa s jeho následkami), no pod povrchom si žil ďalej svojím životom. Je príznačné, že bývalý disident Čarnogurský sa vo svojom ťažení proti liberalizmu postupne prepracoval až do tábora svojich bývalých názorových oponentov. Ako sa spieva v jednej pesničke: Zem je guľatá a ten, kto ide stále doprava, príde vľavo…
Kvôli údajnému morálnemu relativizmu sú liberalizmu v našich zemepisných šírkach pripisované všetky neduhy dnešnej doby, a preto plní funkciu akéhosi strašiaka. To je, samozrejme, hlboký omyl, ale nepriateľom slobody takáto dezinterpretácia vyhovuje.
Nuž a aká by to bola predvolebná kampaň, keby predstaviteľ katolíckej cirkvi nevytiahol tohto obľúbeného strašiaka. Tomuto pokušeniu tentoraz neodolal trnavský arcibiskup Ján Orosch, ktorý vo svojej kázni strašil Istanbulským dohovorom a registrovanými partnerstvami.
Ak chcel pomenovať zlo, skutočné zlo, ktoré nás doviedlo k obrovskej tragédii, tak mohol v kázni spomenúť blížiace sa výročie – 14. marec 1939. Ak chcel varovať pred zlom, tak mal upozorniť na tých, ktorí by nás svojou nenávistnou politikou do tohto obdobia najradšej vrátili. O tom však mlčal, lebo treba poraziť liberalizmus. Aké príznačné!