O tom, do akej miery sa asi Maroš Šefčovič iba snaží priblížiť konzervatívnejším voličom Smeru – alebo skôr obrazu o nich, aký si vytvorila strana, ktorá ho kandidovala – možno viesť debaty. Práve tak o tom, ako by sa asi prejavoval liberálny zápal Zuzany Čaputovej v praxi, keďže z Národnej rady liberálny vietor zaviať nehrozí a ak aj nové voľby premiešajú jej zloženie, hlavnou deliacou čiarou tieto témy nebudú.
Nepochybne platí, že každý z dvojice hlavných kandidátov mieri svojimi vyjadreniami na tieto témy na tie cieľové skupiny, u ktorých predpokladá najväčšiu podporu. Zároveň sa však zatiaľ obaja usilujú neprekračovať v týchto vyjadreniach hranicu, za ktorou by sa z aktivizácie tých svojich stal útok na tých druhých. Ak predpokladáme, že v tom prvom sa správajú cieľavedome, predpokladať môžeme, že cieľavedome postupujú i v tom druhom. Z toho vyplýva, že sa aspoň zatiaľ snažia správať ako budúce hlavy štátu, to znamená všetkých jeho občanov.
Čo je teda dôležité? Mať hlavu štátu, ktorej názory kopírujú tie moje, alebo hlavu štátu, ktorá okrem toho, že má názory, chápe, že vlastné názory majú aj iní a ktorá svoju úlohu okrem iného vidí i v tom, že sa bude usilovať pôsobiť tak, aby rôznosť názorov neviedla k zbytočným konfliktom? Odpoveď na túto otázku je dôležitá, pretože je jednou z tých, ktoré môžu určovať deliacu hranicu medzi normálnosťou a extrémom, medzi silami stability a silami spoločenského rozvratu.
Názory kandidátov ako také sú jedna vec. Čo si treba pozorne všímať, sú ich názory na názory iných. Extrémom, ktorý by mal byť neprijateľný, je neznášanlivosť.
Nie že by si extrém neželal stabilitu. Akurát na to, aby ju dosiahol podľa svojich predstáv, by musel najprv nevyhnutne prebehnúť rozvrat. Tam, kde Čaputová so Šefčovičom pôsobia ako normálni kandidáti pre normálnu krajinu a rozdiely medzi nimi sú politické, nie civilizačné, tam tí, čo pokračujú vo viac či menej tesnom závese za nimi, prepadávajú na celej čiare. A je hanbou časti cirkvi, že sa pri pohľade na týchto „národných a kresťanských“ kandidátov nedokáže vzdať vidiny „stability“, aká tu vládla ešte pred zavedením všeobecného volebného práva.
Kandidáti ako Štefan Harabin či Marian Kotleba im beztak takúto stabilitu neprinesú. To sú len ilúzie, ktoré u časti cirkevníkov podporujú svojím imitovaním zbožnosti a svojou hrou na národovectvo – podobne falošnou, akou bola kedysi v časoch konjunktúry straníckeho ľudáctva. Čo však priniesť môžu, je rozvrat.
Povedzme to ešte raz: názory kandidátov ako také sú jedna vec. Čo si treba pozorne všímať, sú ich názory na názory iných. Extrémom, ktorý by mal byť neprijateľný, je neznášanlivosť. Dupľom, ak je šírená v mene tých, ktorých starosti sú na hony vzdialené tomu, čo potrebujú občania normálneho Slovenska v 21. storočí.