Opakoval verejne, že keď sa Nemci demokraticky vyjadria, Francúzsko nebude proti – nuž ale kto mohol uveriť, že zjednotené a posilnené Nemecko je vo francúzskom záujme? „Môžete márne bojovať, robiť všemožné vyhlásenia, predkladať, aké chcete svedectvá, písomné dôkazy, nezmeníte na tom nič. Nepravda natrvalo nahradila realitu. V dejinách sa to často stáva,“ takto Mitterranda chlácholil jeho minister zahraničia Roland Dumas. Čo teda robiť? Riešenie, ako vždy nepriame, ale logické, sa našlo: francúzsky prezident a nemecký kancelár vydali spoločné vyhlásenie, že nastal čas zmeniť (bilaterálne) vzťahy štátov na vzťahy v rámci Európskej únie.
Zakaždým, keď sa medzi Berlínom a Parížom objavia politické mraky, obe strany začnú zdôrazňovať potrebu posilňovania Európy. Funguje to celkom spoľahlivo. Únia je totiž nielen spoločný projekt, ale aj liek proti tomu, aby sa štáty príliš nezamotali do nedoriešených pozostatkov minulosti či vlastných fixných ideí. Európa je akýsi každodenný aspirín na riedenie hustej národnej krvi, ktorá často aj bolí. Minister Dumas to poznal – jeho otca popravilo nacistické komando v marci 1944. Prezident Mitterrand dohováral Dumasovi takto: „Viem, čo sa vám stalo. Poznám osud vášho otca. Rozumiem, že sa nemôžete prihlásiť k tejto politike ihneď. Mŕtvi nech zostanú mŕtvi, ale vieme urobiť tak, aby už ďalší mŕtvi neboli.“ Dumas to vo svojich spomienkach uzatvára takto: „Pochopil som, že smrť vlastného otca, neuchopiteľná hodnota, môže poslúžiť veľkej veci, mieru.“
Záver? Len aby sme v záplave denných informácií nezabudli, že podstata európskeho projektu nie je ani o eurofondoch, ani o kvalite potravín či spotrebného tovaru. A najmä, že niektoré bilaterálne problémy štátov sa najlepšie vyriešia ich rozpustením v širšom priestore.