V prezidentských voľbách teda, ako napokon v každých, nevolíme boj či zjednotenie, zmier či zmar. Volíme len tých kandidátov, o ktorých si myslíme, že najviac odrážajú naše vlastné zámery. Takmer by sa dalo povedať, že nevolíme ich program, ale svoj vlastný, hoci aj nahlas neformulovaný.
Voliči istého programu potrebujú víťazstvo svojho kandidáta, aby maximalizovali šance, že práve ich program prerazí, a kandidáti potrebujú voličov, pretože bez nich budú i v prípade svojho zvolenia iba strašiakmi do maku so síce legitímnym, ale v praxi nič neznamenajúcim mandátom. Nadávať na vyprázdňovanie a odcudzovanie demokracie a ignorovať pritom voľby znamená napomáhať tomu, na čo nadávame. Nič viac a nič menej.
Keď budú demokrati sedieť doma a frflať na pomery, môžu si byť akurát istí, že pomery sa budú iba zhoršovať.
Okrem toho, buďme si istí, že keď si nezvolíme my, niekto si zvolí za nás. Hlava štátu v našom type usporiadania nie je absolutistickým vládcom ani totalitným vodcom. Nie je to ani láskavý monarcha, ktorý má pôsobiť na občanov ako nejaký všeľudový liečiteľ. Hlava štátu je len jeho prvým úradníkom. To však vôbec nie je tak málo a za určitých okolností to môže dokonca znamenať veľmi veľa.
Tie „určité okolnosti“ sa pritom väčšinou spájajú s krízovými zlomami v spoločnosti, a tak, paradoxne, sila ústavne neveľmi silného prezidentského úradu stúpa úmerne s vážnosťou situácie. Obrazne povedané, za slnečných dní ani nemusí ísť v podstate o oveľa viac, ako iba o príslovečné kladenie vencov a vítanie zahraničných hostí pred Prezidentským palácom, v širšom zmysle o reprezentáciu. Za škaredého počasia sa však ukáže, kto má na to, byť čímsi viac a kto môže všetko akurát len zhoršiť.
Nehovoriac už o tom, ak má niekto také zhoršovanie pod akoukoľvek zámienkou priamo v programe. Žijeme v časoch, keď je v kurze negatívna energia, pesimizmus a dokonca akási hysterická túžba po spoločenských kataklizmách. Ešte stále sa to všetko dá prekonať aj bez toho, aby sa katastrofické scenáre museli naplniť. Sedením mlčky doma na gauči, keď sa nás pýtajú na náš názor, však dozaista nie.
Samozrejme, ideálne je vyslovovať svoje názory aj v časoch medzi voľbami. No nevyslovovať ich ani len vo voľbách je tragické. Zopakujme, že ak si nezvolíme my, zvolí si niekto za nás. Námesačníci pochodujúci za píšťalkami potkaniarov mávajú v kalendároch dátumy volieb dávno výrazne podškrtnuté. Keď budú demokrati sedieť doma a frflať na pomery, môžu si byť akurát istí, že pomery sa budú iba zhoršovať.
Hlava štátu je jeho prvým úradníkom. No je aj symbolom toho, aký by štát chcel byť doma i navonok. A na tom by nám predsa malo záležať.