Maroš Šefčovič je pod oveľa väčším tlakom ako jeho súperka. Nielen vzhľadom na výsledky prvého kola, ktoré napovedajú, že má čo dobiehať. Do volieb vstúpil neskoro a ešte z pozície bruselského diplomata-politika, ktorý síce možno vzhľadom na svoje funkcie nebol pre väčšinu voličov na Slovensku úplne neznámym menom, lenže málokto zo slovenských voličov ho kedy videl a počul naživo.
Šefčovič síce podľa svojich slov nechce byť prezidentom smerákom, podvolil sa však volebnej stratégii strany, ktorá ho kandidovala. Na jednej strane sa dá pochopiť, že Smer chcel svojho kandidáta priblížiť najmä svojim voličom. Na druhej strane ho však zároveň oberá o tú najväčšiu výhodu, akú mal. Namiesto toho, aby ich kandidát vniesol do kampane príchuť akejsi svetovosti, naopak, lokálne prostredie z neho neveľmi dôveryhodným spôsobom vyrába lokálnu figúrku.
Zuzana Čaputová je schopná pôsobiť prirodzenejšie. Je vidno, že do volieb išla s tým, že nemá čo stratiť, ale aj vedomá si pasce v podobe hry na „ženskú kandidátku“. V diskusiách tak dokázala otočiť mizogýnske predsudky proti ich nositeľom: čím viac kandidáti typu Harabina v jej prítomnosti tárali o „džender ideológii“, tým viac v porovnaní s ňou vyzerali sami ako príslovečné iracionálne hysterky. Túto výhodu môže zúročiť aj zoči-voči Šefčovičovi, ktorý sa v roli nositeľa „tradičných hodnôt“ zatiaľ trápi ako niekto, kto sa síce látku nabifľoval, nevie ju však prerozprávať vlastnými slovami, keďže ju nemá zažitú.
Čaputovej nevýhodou nie je žiadna ideológia či hodnotový svet – je ňou nekonkrétnosť predstáv, ktoré ponúka. Kto by nechcel dobro a spravodlivosť? Ide len o to, ako presne sa majú tieto predstavy demonštrovať v konkrétnom úrade prvého úradníka štátu.
Na druhej strane, prirodzenosť a pokojná sebaistota nemôžu suplovať nedostatok substancie. Čaputovej nevýhodou nie je žiadna ideológia či hodnotový svet – je ňou nekonkrétnosť predstáv, ktoré ponúka. Kto by nechcel dobro a spravodlivosť? Ide len o to, ako presne sa majú tieto predstavy demonštrovať v konkrétnom úrade prvého úradníka štátu, a tam sa už začnú názory všetkých, čo inak vraj chcú to isté, rozlišovať. Niekedy aj kardinálne.
No dobre, a kde je teda tá špina a neférovosť? Tak napríklad konšpiračné bludy o kandidátke sú čistou špinavosťou. Ani útoky na manželku kandidáta za to, ako sa kedy tvárila, nie sú akurát visačkou férovosti. A férovému posudzovaniu reality neveľmi prospieva, keď obaja kandidáti vyhlásia, že majú záujem aj o hlasy voličov z antisystémového tábora, jeden z nich je však okamžite podozrivý zo spájania sa s extrémom.
Ak pominieme extrém, ktorý útočí na oboch, hlúposť zanietencov v oboch táboroch vyniká najmä na pozadí relatívne normálneho súboja, aký zatiaľ viedli samotní kandidáti. Nik nevyhovie všetkým a vo voľbách sa nedá očakávať, že nikto na nikoho nezaútočí. Hystéria je však džin, ktorý sa ľahko z fľaše vypúšťa, a len veľmi ťažko zatláča naspäť do nej. Funkcia prezidenta má svoj (najmä) symbolický význam, za vojnu pľuvancov a urážok však rozhodne nestojí.