K dátumu, ku ktorému malo byť už všetko jasné – ako to po tri roky opakovala premiérka Theresa Mayová – nie je jasné nič. Po jej dvoch neúspešných pokusoch pretlačiť cez Dolnú snemovňu dohodu, ktorú vyjednala s EÚ, iniciatívy sa chopila snemovňa.
Tzv. indikatívne hlasovanie malo overiť, či má niektorá z alternatív nádej na úspech. Nuž, väčšina zamietla návrh na odchod z EÚ bez dohody 12. apríla, návrh na usporiadanie vzťahov s EÚ podľa vzoru Nórska, návrh na vystúpenie z colnej únie a zároveň zotrvanie v spoločnom hospodárskom priestore a v združení voľného obchodu, návrh na odchod z EÚ a zachovanie colnej únie, návrh na permanentné zotrvanie v colnej únii, návrh na zrušenie brexitu ak parlament nedospeje k dohode, návrh na podmienenie dohody o brexite ďalším referendom, aj návrh rokovať o „stabilizačnej“ dohode s EÚ.
Niektoré britské médiá porovnávajú výsledky jednotlivých hlasovaní, aby dospeli k záverom, že napríklad nové referendum má v snemovni predsa len väčšiu podporu, ako tvrdý brexit. Väčšia podpora však ešte nie je väčšinová podpora. Britská Dolná snemovňa pri zvažovaní ôsmich možností prejavila osemnásobne väčšiu fantáziu ako šéfka kabinetu, lenže ani fantázia zákonodarcov nevyprodukovala návrh, na ktorom by sa dokázala zhodnúť nadpolovičná väčšina z nich.
Ide o to, o čo išlo po celý čas: o Konzervatívnu stranu.
Pred svojím tretím pokusom premiérka ponúkla svoju funkciu s tým, že odstúpi, ak snemovňa napokon znenie dohody s EÚ schváli. Toto gesto sa v skutočnosti netýka ani tak brexitu či Británie, a už vôbec nie EÚ. Ide o to, o čo išlo po celý čas: o Konzervatívnu stranu. Tvrdému brexitovému jadru v strane Mayová ponúka šancu hlasovaním za dohodu, ktorú nechcú, zbaviť sa šéfky, ktorá ju pomaly ako jediná z nich považuje za dobrú.
Nebol by to oportunista Boris Johnson, keby nezavetril šancu a nepoponáhľal by sa s vyhlásením, že dohodu za takýchto okolností možno podporí. Zdá sa však, že to opäť raz prepálil: skeptické krídlo medzitým vyhlásilo, že za Mayovej dohodu s EÚ nebude hlasovať ani po tretí raz a podobne sa vyjadrili koaliční unionisti z DUP.
Na to, aby Mayovej tretí pokus vyšiel, by teda opoziční labouristi museli fakticky súhlasiť s jej odchodom a výmenou za niekoho iného. Keďže tým niekým iným by v tomto prípade najskôr bol niekto z tvrdého jadra, aj táto možnosť sa javí ako málo pravdepodobná. Brexit, Británia a jej vzťahy s EÚ tak ďalej zostávajú v tieni domácej vojny toryovcov. Reči o „vzatí osudu do vlastných rúk“ neboli ničím iným, len návnadou pre verejnosť, aby dala ešte viac kontroly do rúk skupine, ktorej je verejnosť ukradnutá.