Na rozdiel od volieb 2014, keď mal nováčik Andrej Kiska v druhom kole uľahčenú úlohu vzhľadom na to, že proti nemu stál dobre známy politik, ktorý roky polarizuje scénu i voličov, Čaputovej víťazstvo nebolo čisto dielom vonkajších okolností a ostatných aktérov. Do prezidentského úradu ju vynieslo i vecné vystupovanie a úprimnosť pri odpovediach na „chúlostivé“ kultúrno-etické otázky, z ktorých chceli niektorí jej súperi za každú cenu vyrábať ústredné témy volieb hlavy štátu.
Hypotetické scenáre sú všemožné, no zdá sa, že Maroš Šefčovič mal v prezidentských voľbách o čosi väčšie šance, keď hovoril sám za seba, ako keď sa za neho snažila hovoriť strana, ktorá ho kandidovala. Do volieb vstúpil ako posledný, navyše s hendikepom kandidáta, ktorý vlastne vytrhol tŕň z päty Smeru po neúspešných nahováračkách Miroslava Lajčáka. Smer sa ho v prvej časti volieb snažil vcelku logicky predstaviť predovšetkým svojim vlastným voličom, lenže tým z neho zároveň urobil terč rovnakej kritiky a rovnakých výhrad, aké dlhodobo počúva vládna strana sama.
Smer mohol síce Šefčovičovi prihrať svojich voličov, nemohol mu však zabezpečiť nových. S takouto stratégiou sa dajú vyhrávať parlamentné voľby a v pomernom volebnom systéme i zostavovať vlády. Vo voľbách, v ktorých ide o to, kto z koho, to na víťazstvo nestačí.
Najmä v druhom kole sa Šefčovič vzhľadom na svoju pozíciu druhého musel voči svojej súperke viac vymedzovať a snažiť sa byť aktívnejší pri diktovaní tém. Na to však už nemal dostatočný priestor ani príležitosti, navyše sa musel sústavne očisťovať z obvinení, že do volieb išiel iba ako prezidentský predvoj šéfa Smeru Roberta Fica. Výsledkom bolo, že diplomat známy svojou nekonfliktnosťou sa ocitol v pozícii, ktorá mu ľudsky nesedela, kým jeho súperka mohla zostať nekonfliktnou aj preto, lebo na Šefčoviča o to viac útočil jej tábor.
Ukázalo sa, že tzv. kultúrne vojny a zástupné témy u nás voľby ešte stále nerozhodujú.
Šefčovičov ťah za konzervatívnejšími, ale stále proeurópskymi voličmi z jednej strany narážal na hranice volebného výtlaku strany Smer, na druhej strane na nedostatočný záujem voličov protisystémových kandidátov o kandidáta prichádzajúceho priamo zo štruktúr Európskej únie. Nižšia volebná účasť v druhom kole napovedá, že veľká časť práve týchto voličov z prvého kola napokon volebné finále ignorovala.
Ukázalo sa, že tzv. kultúrne vojny a zástupné témy u nás voľby ešte stále nerozhodujú. Ak sa však politická scéna nespamätá, čoskoro ich možno rozhodovať budú. Voľby, v ktorých sa do finále dostali dvaja proeurópski a demokratickí kandidáti, nám určite hanbu neurobili a zvolenie historicky prvej ženy za hlavu štátu je novinkou zďaleka nielen u nás. Voľby však nie sú všezahŕňajúcou odpoveďou: v ich závese zostávajú otázky pre všetkých.