Vládna koalícia môže ešte spoluprácou pri voľbe kandidátov na sudcov Ústavného súdu ukázať, že technické náležitosti vládnutia fungujú aspoň v rámci bežných slovenských noriem. Otázka, prečo a ako ešte dovládnuť, sa však bude pred ňou otvárať čoraz častejšie.
Robert Fico za sudcu Ústavného súdu nekandiduje a výsledok prezidentských volieb ukončil éru upodozrievania, že vládna strana azda pomýšľa na nejaký manéver cez Grasalkovičov palác. Či boli tie podozrenia pravdivé, alebo nie, Smer už nemá dôvod investovať do obsadenia Ústavného súdu toľko politickej energie a ani riskovať takú politickú blamáž, ako vtedy, keď bojkotom prvej voľby dostal Ústavný súd do krízového režimu. Rovnako ostatní v koalícii už nemajú dôvod pozerať svojmu partnerovi na prsty prostredníctvom verejnej voľby a môžu privoliť na voľbu tajnú, tak ako to žiadal Smer.
Tým však nie je otázka predčasných volieb zďaleka uzavretá. SNS i Most-Híd musia riešiť otázku, či majú väčšiu nádej zvrátiť nepriaznivý trend v pozíciách členov vlády, alebo v pozíciách tých, čo vládu ukončili. Navyše sa ešte uvidí, ako sa bude ďalej meniť mapa vstupom nových subjektov na scénu.
Nikto z koalície zatiaľ netúži urobiť strategickú chybu, vyvolať predčasné voľby a zliznúť to v nich z oboch strán: vládnej i opozičnej.
Smer musí medzitým riešiť rastúcu schizofréniu, ktorú očividne vnímajú i jeho voliči. Ďalší vývoj sa nerozhodne podľa toho, či sa vedenie strany dokáže porozprávať pri obede, ale podľa toho, čo jeho predstavitelia robia, keď práve neobedujú. O tom, že voliči si všímajú, že Peter Pellegrini sa snaží robiť veci inak ako predseda strany, nemôže byť pochýb. Ani o tom, ktoré poňatie oceňujú viac: stačí porovnať klesajúce percentá Smeru ako Ficovej strany a rastúcu dôveryhodnosť Pellegriniho ako predsedu vlády.
Predseda SNS tiež nevykrmuje svoj elektorát, ale skôr elektorát protisystémových politikov a strán. Predčasné voľby by Andreja Danka pravdepodobne definitívne zničili. Na druhej strane je však tiež ťažké predstaviť si, ako by mu mohol pomôcť odvrátiť pád ďalší rok v úlohe politika, ktorý si neustále pýta rozpad vlastnej vlády, pretože skrátka nedokáže komunikovať inak. Podpora Zuzany Čaputovej proti kandidátovi Smeru v druhom kole prezidentských volieb nebola jedinou príležitosťou, keď dal Most-Híd najavo, že je síce vládnym partnerom, nie však strategickým spojencom Smeru. Béla Bugár sa zrejme bude ďalej snažiť dištancovať od Smeru tak, aby pritom pod sebou predčasne nepodpílil vládny konár. Je dosť skúsený, aby vedel hrať rôzne protichodné úlohy naraz, otázkou len je, dokedy mu to vydrží.
Nikto z koalície zatiaľ netúži urobiť strategickú chybu, vyvolať predčasné voľby a zliznúť to v nich z oboch strán: vládnej i opozičnej. Politika je však práve tak vecou stratégie, ako aj improvizácie a k chybám vedú často dôvody, ktoré sa zdajú byť celkom logické.