Inak povedané, užitočnejšie ako čakať na priznanie sporov, býva všímať si, či majú prečo vzniknúť. Majú?
Vo chvíli, keď sa stal Michal Kováč prezidentom, málokto čakal, že nebude iba prevodovou pákou Vladimíra Mečiara. To, čo sa začalo osobným sporom, sa však skončilo rozkolom týkajúcim sa podstaty demokracie.
Vzťah Ivety Radičovej a Mikuláša Dzurindu bol menej dramatický, lenže s podobnou dynamikou. Na začiatku bolo rozhodnutie spraviť z Radičovej volebnú jednotku SDKÚ, čo pomohlo škandálmi zaťaženému lídrovi ešte raz zostavovať vládu. Na konci bola vláda, v ktorej premiérku sabotovala jej vlastná strana a ktorá nevydržala ani polovicu funkčného obdobia.
Časť členov Smeru oslavuje domnelé víťazstvá pod vedením Fica, zatiaľ čo iná časť, do ktorej patrí aj Pellegrini, nabáda skôr na triezvosť a diskusiu o tom, či je užitočné udržiavať zdanie monolitickosti.
Keď po udalostiach vyvolaných vraždou novinára a jeho snúbenice pred rokom opustil Robert Fico vládu, časť spoločnosti interpretovala nasadenie Petra Pellegriniho podobne, ako býval svojho času interpretovaný nástup Kováča či Radičovej. Tvrdilo sa, že Pellegrini má byť iba kozmetickou náplasťou na kauzy Smeru, aj že bude len nesamostatnou prevodovou pákou svojho straníckeho šéfa. Po roku začína byť zrejmé, že také jednoduché to byť nemusí.
Pellegrini na jednej strane nie je zaťažený osobnými antipatiami s ostatnými aktérmi politiky, na druhej strane aj sám vidí svoju misiu skôr v hľadaní konsenzu namiesto konfrontácie. Smer sa so situáciou, v ktorej sa medzitým ocitol stranícky predseda, vyrovnáva celkom inak. Počnúc voľbou sudcov Ústavného súdu, končiac interpretáciou výsledkov série rôznych volieb (regionálne, komunálne, prezidentské).
Časť straníkov za každú cenu oslavuje domnelé víťazstvá pod vedením Fica, zatiaľ čo iná časť, do ktorej patrí i premiér Pellegrini, nabáda skôr na triezvosť a diskusiu o tom, či je užitočné udržiavať zdanie monolitickosti a straníckeho statusu quo. Nech by sa pritom Pellegrini vyhýbal priamej konfrontácii, ako chcel, stranícky status quo vyjadruje v prvom rade osoba Fica. A sú tu ďalšie vážne veci.
Úspech Roberta Fica od začiatku závisel i od pragmatickosti, s akou dokázal brať hlasy tam, kde sú, často bez ohľadu na politickú cenu. Keď počas prezidentských volieb 2014 vyrazil na lov konzervatívnych hlasov, hlavami mohli krútiť ešte iba sociálni demokrati. Keď sa dnes otvorene uchádza o hlasy antisystému a extrému, je to čosi, nad čím musí dvíhať obočie väčšina spoločnosti.
Je, samozrejme, správne, že sa Pellegrini proti takémuto vývoju nahlas ohradil. Paradoxne, technokrati v Smere sa dnes javia ako idealisti, zatiaľ čo ideológovia sa z pragmatikov stali cynikmi ochotnými podať si v mene moci ruku s kýmkoľvek. Ak by sa v Smere mal viesť spor o tomto, mohol by mať vyšší zmysel a širší dosah na spoločnosť ako iba hádka o budúcnosti jedného čoraz toxickejšieho politika neschopného zvládať prehry.