Existenčne dôležité voľby

Už sme o tom, pravdaže, hovorili v čase, keď sa uzatvárali kandidátske zoznamy, nezaškodí však zopakovať si: do volieb o štrnásť mandátov v Európskom parlamente sa u nás prihlásilo tridsaťjeden politických strán a hnutí.

08.04.2019 20:00
debata (9)

Na jednej strane je to akoby sa do Národnej rady hlásilo vyše tristo strán. Na druhej strane, ak by sa mala v máji zopakovať smutná tradícia nezáujmu voličov o tento typ volieb, ešte i tých štrnásť poslancov za Slovensko príde do Bruselu či Štrasburgu s reálnym mandátom hodným leda ak fajku dymu. A aká je šanca, že práve tento rok sa to zlomí a slovenskí voliči ukážu, že im nie je celkom ľahostajné, kde sa náš štát nachádza a kde sa bude nachádzať v blízkej i nie tak blízkej budúcnosti?

Odkedy sa Slovensko usilovalo o vstup do európskych spoločenstiev, ľudia na Slovensku počúvajú, že ideu Európy vymysleli iní, inokedy a inde, v prospech niekoho iného. Presne v súlade s dlhodobou tradíciou predstáv o svete ako o hodovacom stole mocných, ktorí môžu nanajvýš ak v dobrom rozmare občas hodiť nejaké zvyšky národom ako Slováci, tmoliacim sa kdesi naokolo. A keď sa nejaký našinec dokázal náhodou vyštverať až za ten stôl, automaticky sa stal doma podozrivým, že prestal byť našincom a že nič dobrého už od neho čakať netreba.

Odkedy sa Slovensko usilovalo o vstup do európskych spoločenstiev, počúvame, že ideu Európy vymysleli iní, inokedy a inde, v prospech niekoho iného.

Slovákov-maďarónov v populárnom politickom beštiári vystriedali pražskí Slováci a tých zasa nahradili bruselskí Slováci. Zaklínadlá, podľa ktorých všetko nepríjemné prichádza z Bruselu a vymýšľajú to „oni“, zatiaľ čo všetko populárne sme si od Bruselu vybojovali „my“, nie sú síce slovenský vynález, keďže sa k nim uchyľujú politici po celej Európe (takí Briti by vedeli rozprávať…), u nás však zapadli do národnej mytológie mimoriadne hladko a plynulo. Veď predsa čože je Brusel, ak nie nová Moskva…?!

Systematické odcudzovanie Európskej únie od domácich voličov pritom zďaleka nie je len záležitosťou nejakého politického okraja. Typickým príkladom toho, ako si na účet únie žehliť domáce stranícke tričko, je napríklad jeden náš údajný liberál a svojho času i líder parlamentnej opozície. A ten je vo svojom hromžení na Brusel aspoň konzistentný v Bruseli i doma. Čo potom stranícki lídri, ktorí vo chvíli, keď majú na niečo iný názor ako Európsky parlament, svoj názor neváhajú zovšeobecniť na „od života odtrhnutých bruselských politikov“ a nijako im pritom neprekáža, že hovoria o svojich vlastných poslancoch?

Usilovať sa v takomto prostredí o vecnú debatu o Európe, do ktorej by sa zmestil i normálny vejár politických názorov na rôzne jednotlivosti, je ukrutne ťažké. Lenže debata, ktorá by sa scvrkla len na bohatiersku dilemu: Európa áno, alebo nie, by bola zasa priamou pozvánkou pre tých, ktorí obľubujú rýchle a násilné „riešenia“. Niektorí dokonca i konečné, a už sa za to i prestávajú na verejnosti hanbiť.

Je treba rozprávať o Európe a rozprávať o nej zas a znova, nielen vtedy, keď sa chce niekto prostredníctvom eurovolieb finančne zaopatriť. Európske voľby 2019 sú mimoriadne dôležité. Už nejde o hanbu, ale o existenciu.

© Autorské práva vyhradené

9 debata chyba
Viac na túto tému: #EÚ #eurovoľby