NÁZOR: Pohyby

, 14.04.2019 20:00

Ešte ani dobre neobschol atrament na zápisnici z výsledkov prezidentských volieb a politická scéna sa dala do pohybu.

Tentoraz sa ten pohyb zdá výraznejší ako po minulé razy. Do riadneho termínu parlamentných volieb však zostáva ešte rok a to je v politike dosť dlhý čas na to, aby hráči a ich publikum stihli zažiť rôzne prekvapenia.

Pomaly, ale isto sa do pohybu dáva Smer. Vládna strana zažíva krušné časy, na ktoré nevie nájsť presvedčivú odpoveď. Respektíve, zatiaľ sa zdá, že v osobe nového predsedu vlády ju možno i dokázala nájsť, lenže jedna vec je nastaviť odlišnú tvár verejnosti a iná je nastaviť ju i dovnútra strany.

Robert Fico dokázal byť v permanentnom konflikte s väčšinou scény, definovať jeho ústredné témy a ešte ho i vysvetľovať svojim voličom ako dôkaz toho, že nebojuje za seba, ale za nich. Scéna sa však mení. Kdeže sú časy, keď najsilnejšími obvineniami bývali Ficove slová o „ekonomickej vlastizrade“ a na oplátku slová Mikuláša Dzurindu o „lukašenkovcoch“. Dnes sa verejne prepiera, do akej blízkosti Fica sa až možno dostala mafia – tá ozajstná, nie metaforická – a šéf Smeru svojou politikou „ber kde ber“ dáva zámienky zničujúcim špekuláciám o tematickom zbližovaní sa s extrémnou pravicou.

To je situácia, v ktorej sa rok pred voľbami nemôže cítiť komfortne žiaden politik, ktorý možno pomýšľa na rozbeh kariéry. Peter Pellegrini zjavne nechce urobiť lacné chyby a nechať sa zbytočne vypoklonkovať. Hoci šéf strany dal svojím pokusom dostať sa na Ústavný súd nedávno opäť jasne najavo, že chce odísť, nikam zatiaľ neodchádza.

Pohyb končiaceho prezidenta, ktorý predáva svoju mačku vo vreci s vervou podomového obchodníka, je pozoruhodný. Zatiaľ stihol proti sebe popudiť nielen svojich odporcov, ale i potenciálnych spojencov.

Ak však budú chcieť tí v Smere, čo si myslia, že ich strana je zrelá na zmeny, niečo urobiť, budú to musieť urobiť dostatočne skoro pred voľbami, aby svoju stranu fatálne neohrozili a z toho istého dôvodu i dostatočne organicky, aby zmeny vyzerali ako vývoj, nie ako palácový prevrat. To je rovnica, ktorú jej riešiteľom niet prečo závidieť.

Do pohybu sa dáva i politický stred. Do stredobodu pozornosti sa odrazu dostali nové politické subjekty. Ak komunálne voľby pomohli Progresívnemu Slovensku etablovať sa na politickej mape, prezidentské voľby mu dali silu, s ktorou treba rátať i v realite, nielen v prieskumoch. Do volieb ešte zostáva dosť času na to, aby koalícia PS a Spolu dala o sebe vedieť i nejako inak, ako propagáciou rôznych svojich plánov na sociálnych sieťach. Politika, ako vieme, býva plná iracionality a ničivých emócií, v ktorých programovo zdatní manažéri vo všeobecnosti nijako nezaostávajú za ideológmi.

Stihli však už odmietnuť v podstate nehoráznu ponuku Andreja Kisku, ktorý pre seba žiadal polovicu kandidátskej listiny a kreslo predsedu. Pohyb končiaceho prezidenta, ktorý predáva svoju mačku vo vreci s vervou podomového obchodníka, je pozoruhodný a zaslúži si samostatnú úvahu. Zatiaľ stihol proti sebe popudiť nielen svojich odporcov, ale aj potenciálnych spojencov, ktorých so slovami o zjednotení na perách prichádza vytlačiť zo scény. Bude to ešte zaujímavé.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Robert Fico #Smer #Andrej Kiska #Progresívne Slovensko #nové politické strany
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku