Pros za nás hriešnych

„Majstrovské dielo je človek. Má ušľachtilý rozum a bezodnú zásobáreň schopností. Forma i pohyb – dokonalá súhra. Anjelský pôvab navonok – a vnútri božský duch. Krása krás, koľko ich len pozná svet, a stelesnený vzor celého tvorstva. A predsa – akú má pre mňa cenu tá kvintesencia prachu?“ Takto rozjíma dánsky princ Hamlet o veľkoleposti ľudského ducha – toho istého, ktorý ho dokáže sklamať svojou absolútnou nízkosťou.

16.04.2019 20:00

Stavba parížskej katedrály Notre Dame trvala 182 rokov (1163 – 1345): koľko vytrvalosti, koľko dôvtipu, koľko znalostí a viery do nej museli vložiť jej stavitelia, za akých obetí a akej nezlomnosti ducha, akého skĺbenia rozumu a lásky! Pre mnohých je práve toto viera v Boha, ale aj keď to tak nenazveme, krása gotickej katedrály a nadpozemsky vznešených, priam donquijotských ideálov, ktorých je vyjadrením, nenechá človeka chladným v úžase nad krásou, ktorá sa dokáže zrodiť z paradoxov ľudského utrpenia, odvahy a – viery človeka.

Nie, Francúzi v Notre Dame neupálili Krista, ako sa to objavilo v niektorých úvahách konzervatívcov, vidiacich v katastrofe len pokračovanie pľundrovania z čias Francúzskej revolúcie, ktorou sa podľa nich začal úpadok európskeho kresťanstva. Chrám je už dávno najmä symbolom Paríža, mesta svetla, ktoré dalo európskej kultúre skoro všetko, v čom sa môže cítiť byť silná a výnimočná; ako aj všetko, v čom sa ukazujú jej zlyhania.

Všetci mali pri pohľade na plamene, ktoré evokoval Victor Hugo vo svojom slávnom románe, pocit, že strácame „všetko, čo sme milovali“.

Odolal náporu času aj pokusom o zničenie raz v mene revolúcie, inokedy v mene rozumu či modernosti, oslavu „anjelského pôvabu a božského ducha“ nezničila ani bohorovnosť inkvizície či arogancia politických postáv. Všetci mali pri pohľade na plamene, ktoré evokoval Victor Hugo vo svojom slávnom románe, pocit, že strácame „všetko, čo sme milovali“.

Namiesto mnohých slov len jednu rozpomienku: Pred šestnástimi rokmi takmer na deň presne, 9. apríla 2003, zapĺňali stránky svetových médií správy o vyrabovaní Irackého národného múzea v Bagdade. Katastrofa sa stala v prítomnosti amerických vojenských jednotiek po bombových útokoch, ktoré mali za cieľ objaviť zbrane masového ničenia, ktoré sa nikdy nenašli, a ktoré zasiahli aj bagdadskú mešitu, symbol vrcholu arabskej kultúry z čias, keď bol Bagdad niečo ako Paríž Orientu, hlavné mesto východnej vzdelanosti.

Podľa Americkej školy orientálnych štúdií "bolo rabovanie Irackého národného múzea v Bagdade najťažším úderom kultúrnemu dedičstvu v moderných dejinách, porovnateľné so zničením Konštantínopolu, s požiarom knižnice v Alexandrii a plienením konquistadorov, najväčšia katastrofa od čias druhej svetovej vojny.“

Lenže hlasy z kruhov odborníkov celkom zanikali v hluku hesiel o šírení slobody a demokracie v mene záchrany „našej“ resp. „kresťanskej“ civilizácie. Len niektorí si vtedy kládli bolestnú otázku: Dokážu si vôbec dedičia európskej kultúry predstaviť tú bolesť, to strašné poníženie a útok na najhlbšie tóny ľudskej identity, ako prežíval islamský svet pri pohľade na všetko, čo miloval, na trosky bagdadskej mešity? Dokážu si predstaviť, že by zanikol Chrám sv. Petra v Ríme alebo Notre Dame v Paríži? V pondelok sme sa tomu pocitu možno priblížili.

Skazu Chrámu Matky Božej v Paríži však nesmieme vnímať ako akýsi apokalyptický dôkaz „zániku kresťanskej civilizácie“. Ak má tá bolestná udalosť nejaký zmysel, tak vari pripomienkou potreby návratu k tej časti našej kultúry, od ktorej sme sa v sebaľútosti odvrátili najväčšmi – k súcitu s inými. Nech nie sme len „kvintesenciou prachu“.

© Autorské práva vyhradené

chyba
Viac na túto tému: #Notre Dame #Victor Hugo #požiar v Notre-Dame #bombardovanie Bagdadu