Chválospevov už bolo totiž dosť, a nie neoprávnených. Európska únia skutočne definitívne umiestnila Slovensko na európskej mape a tým aj na geopolitickej mape sveta. Skutočne nám otvorila možnosti, o akých sa nám po celé generácie len snívalo (a možno ani nesnívalo). A skutočne prispela i k tomu, že naša životná úroveň, pri všetkých jej nedostatkoch a nedokonalostiach, predsa len postupne dobieha úroveň takzvanej vyspelejšej časti Európy – nech už sa pod tým myslí čokoľvek.
Niečo však nefunguje, keď politici na výročia spievajú ódy na európsku integráciu a ich vlastní voliči vzápätí strávia radšej sobotu v lese, ako by mali svojím hlasom rozhodovať o tom, ako sa tá integrácia bude vyvíjať ďalej. Neveria vari svojím vlastným favoritom, ktorých inak chodia podporiť vo všetkých možných iných voľbách? Alebo len dobre vidia cez priesvitný háv oficiálnych sladkých lží, za ktorým sa všetko odohráva podľa starého známeho pravidla: zdrap, čo môžeš a utekaj kade ľahšie?
Niečo asi nefunguje, keď politici na výročia spievajú ódy na európsku integráciu a ich vlastní voliči vzápätí radšej strávia volebnú sobotu v lese.
Vedeli by politici, ktorí nás na plagátoch vyzývajú, že úniu síce netreba zbúrať, ale treba ju „zmeniť“, „opraviť“, „vynoviť“… atď., vysvetliť, čo konkrétne tým majú na mysli? Nie frázy o „potrebných reformách“, ale celkom doslova: v čom konkrétnom sa má dnes EÚ meniť a prečo? Nejde, samozrejme, o to, že by bola únia azda nemeniteľná. Len o to, že voliči často celkom správne šípia, že mnoho tých politikov v skutočnosti ani netuší, ako veci v EÚ fungujú, nieto ešte, že by vedeli, ako a prečo ich meniť. Žijeme potom s pocitom, že všetko, čo dostávame, sme si zaslúžili (asi tým, že sme do tej únie láskavo vstúpili), a všetko, čo by vyžadovalo niečo od nás, treba okamžite „reformovať“.
Práve aj vďaka únii pritom nie sme na nič sami. Namiesto výkrikov o tom, ako by si mali Nemci, Francúzi… atď. najprv zamiesť pred vlastným prahom, by sme si mali povedať skôr: na korupcii, zlodejstve a politickom podfukárstve nie je nič nového. Namiesto opätovného objavovania kolesa by sme sa teda mohli pozrieť, ako s tým nakladajú v krajinách, ktoré sa v mnohom podobajú nám a ktorým sa v mnohom chceme podobať i my. A netváriť sa urazene, keď nám niečo vyčítajú, pretože tým len potvrdzujeme, že sa sami cítime ako menejcenní spoluhráči.
Európska únia nie je niekto iný. Sme to my, práve tak, ako tí Nemci, Španieli, Francúzi a všetci ostatní. Voľby do europarlamentu sú práve tak naše voľby, ako bude naše i nové zloženie EP a Európskej komisie. Výročie polgenerácie, ktorá uplynula od nášho vstupu, by sme azda najlepšie využili, keby sme sa už odnaučili hovoriť o únii ako o nejakej cudzej mocnosti, ktorej sa máme na výročia líškať a vo všedné dni na ňu pľuvať.