Vojenská vzbura pod Guaidóovým zastrešením nedokázala zlomiť podporu najvyšších zložiek armády pre prezidenta Madura a samozvaný prezident preto volá po ešte väčšom tlaku a mobilizácii. Pravdaže, najmä prostredníctvom sociálnych sietí. Ale nie len on – Maduro zvolal v Caracase na Sviatok práce veľký pochod smerom k prezidentskému palácu Miraflores a svojich prívržencov uistil, že vojenská základňa Carlota sa nikdy nedostala do rúk opozície. Podľa neho sa vo Venezuele ešte väčšmi vyhrotil kontrast medzi „tými, čo chcú mier, a tými, čo túžia po násilí“.
Ako to pri vyhranených konfliktoch v strategicky zaujímavých krajinách Latinskej Ameriky často býva, neostáva priestor ani čas na triezve úvahy, kde sa stala chyba, že sa po dlhých rokoch bolívarskej vlády Venezuela prepadla do situácie, v ktorej sa pokus o zásadné sociálne zmeny, ktoré kedysi pomerne úspešne začal Hugo Chávez, zmenil na tragickú obhajobu venezuelského režimu jedine za pomoci „protigringovskej“ rétoriky. Nicolás Maduro nemá, okrem šermovania zahraničnými záujmami gringovských imperialistov žiadnu inú účinnú zbraň. Nanešťastie, vojenský zásah zo strany USA skutočne nie je pre Guaidóa nevítané východisko zo situácie.