Návšteva slovenského premiéra vo Washingtone je teda dozaista hodná zmienky aj celkom bez ohľadu na to, ako sa volá náš predseda vlády a kto je práve americkým prezidentom. Trápne prekáranie o tom, kto sa od nás kedy dostal a kto nedostal do Bieleho domu, o aké sa pri oznámení cesty Petra Pellegriniho pokúšali podaktorí naši domáci politici, nemá nijaký zmysel. Práve tak sú nezmyselné pokusy zhadzovať Pellegriniho cestu do USA porovnávaním počtu minút, ktoré strávil Donald Trump v rozhovore s ním a minút, ktoré potom na tlačovom brífingu venoval vysvetľovaniu svojho telefonátu s ruským prezidentom. O to predsa vôbec nejde.
Takéto cesty, ktoré nie sú vyvolané nejakým urgentným problémom, ktorý by bolo treba naliehavo riešiť, bývajú vo všeobecnosti považované za diplomatický úspech a diplomacia sa vedie v mene krajiny, nie v mene konkrétnych politikov. Navyše, ak sa Pellegrini pokúsil Trumpovi na slovenskom príklade vysvetliť škodlivosť jeho politiky dovozných taríf a diskutoval s ním o probléme Nordstreamu, ktorý ohrozuje naše príjmy z poplatkov za tranzit zemného plynu, nehovoriac o plyne samotnom, konal plne v záujme krajiny, ktorú vo Washingtone zastupoval.
Bezpečnostná politika? Ale samozrejme. Povedané s niektorým z expertov na dané témy, Trumpova zahraničná politika „je špecifická“. Jeho vzťah k Európskej únii ilustruje jeho hlboké vzájomné neporozumenie si s nemeckou kancelárkou, jeho ambivalentný vzťah s francúzskym prezidentom a na druhej strane jeho nadšenie z brexitu, v ktorom vidí šancu pritiahnuť Veľkú Britániu bližšie k západným brehom Atlantiku. Nehovoriac o jeho vcelku chápavom postoji k rôznym nacionalisticko-populistickým pravicovým zoskupeniam, ktorých ciele na našom kontinente sú v priamom protiklade s myšlienkami mierovej európskej integrácie.
V tomto svetle treba byť isto obozretný k snahám jeho administratívy oprašovať tézu neokonov z vlády Georgea Busha mladšieho o „starej“ a „novej“ Európe, ktorá hrozila rozdeliť náš kontinent v čase invázie do Iraku. Každá stredoeurópska vláda, ktorá chce svoju krajinu udržať v hlavnom európskom prúde a nechce pritom spochybňovať transatlantické väzby, musí zoči-voči Trumpovi tak trochu diplomaticky korčuľovať.
Pellegriniho vláda sa, možno na rozdiel od súčasných garnitúr u niektorých našich susedov, práve k takémuto kurzu hlási. Ak to myslí vážne, premiérovi nezostávalo, než korčuľovať. Sem možno zaradiť napríklad jeho konverzačné lichôtky nájomníkovi Bieleho domu i niektoré výroky po jeho stretnutiach so zástupcami amerických firiem. Na hodnotenie hmatateľných výsledkov jeho korčuliarskeho výkonu je pravdaže ešte priskoro. Z hľadiska diplomacie v prospech krajiny, ktorú zastupuje, však podľa všetkého urobil, čo mohol. A to je v poriadku.