Z tohto hľadiska urobil Peter Pellegrini, čo mohol, a v tomto vo Washingtone zastupoval nielen Slovensko, ale aj Európsku úniu. To samé môže stačiť na to, aby sme jeho cestu posudzovali ako užitočnú.
Či sa to niekomu u nás doma páči, alebo nie, Spojené štáty sú naším politickým, bezpečnostným a ekonomickým partnerom, s ktorým nás spája i sieť zmlúv, záväzkov a partnerstiev. Je teda celkom pochopiteľné, ba žiaduce, aby sa politickí predstavitelia takýchto krajín stretávali a debatovali o spoločných témach.
A keďže naozaj niet pochýb o tom, kto sa vo vzťahu USA – Slovensko musí o stretnutie na najvyššej úrovni snažiť viac, Pellegriniho cestu možno pokojne považovať aj za úspech našej diplomacie. Rozhovory, ktoré nie sú vyvolané nejakým urgentným dvojstranným problémom, bývajú vo všeobecnosti považované za diplomatický úspech a diplomacia sa vedie v mene krajiny, nie v mene konkrétnych politikov.
Vieme veľmi dobre, kto je Donald Trump, lenže Spojené štáty budú naším spojencom aj po Trumpovi, tak ako bude Slovensko sledovať svoje geopolitické záujmy aj po Pellegrinim.
Inými slovami, vieme veľmi dobre, kto je Donald Trump, lenže Spojené štáty budú naším spojencom aj po Trumpovi, tak ako bude Slovensko sledovať svoje geopolitické záujmy aj po Pellegrinim. Rozhodujúce nakoniec bude, že naša vláda v roku 2019 urobila všetko preto, aby vzájomné vzťahy udržiavala v „prevádzkovej teplote“.
Respektíve, všetko preto urobil jej predseda. Hoci o bezpečnostnej spolupráci bola vraj v Bielom dome reč iba veľmi okrajovo a nebol nijaký dôvod, aby bol v našej delegácii i minister obrany, jeho absenciu si nebolo možné nevšimnúť napríklad na stretnutiach so zástupcami veľkých amerických firiem, medzi ktorými bol i výrobca stíhačiek F-16. Presne tých, ktorých nákup dohodol minister obrany za SNS, aby sa vzápätí predstavitelia tejto strany začali tváriť, že technické požiadavky na adekvátnu úpravu našich vojenských letísk sú div nie predzvesťou americkej okupácie.
O vzťahu Donalda Trumpa k Európskej únii si, pravdaže, netreba robiť žiadne ilúzie. Ilustrujú ho jeho ambivalentné vzťahy s nemeckou kancelárkou či francúzskym prezidentom a na druhej strane jeho nadšenie z brexitu. Nehovoriac o jeho vcelku chápavom postoji k rôznym politickým zoskupeniam, ktorých ciele sú v protiklade s myšlienkami mierovej európskej integrácie.
Treba byť preto isto obozretný k snahám jeho administratívy oprašovať tézu o „starej“ a „novej“ Európe, ktorá už raz hrozila rozdeliť náš kontinent v čase invázie do Iraku. Každá vláda v našom regióne, ktorá sa chce udržať v hlavnom európskom prúde a zároveň nespochybňovať transatlantické väzby, musí dnes tak trochu diplomaticky korčuľovať.
Pellegriniho vláda sa k takémuto kurzu hlási, takže premiérovi nezostáva, než korčuľovať. Na hodnotenie hmatateľných výsledkov jeho výkonu je, pravdaže, ešte priskoro. Z hľadiska diplomacie v prospech krajiny, ktorú zastupuje, však urobil, čo mohol. A to je v poriadku.