Ak by sme chceli rozprávať iba o víťazoch, pravdaže sa nevyhneme debatám o tom, akým netvorom bol Josif Stalin a akú krutovládu nastolil vo svojej krajine, alebo napríklad aké názory na kolonializmus a národy tretieho sveta pestoval Winston Churchill a podobne. Na jar roku 1945 na tom vôbec nezáležalo.
Deň víťazstva nad fašizmom a jeho pomocníkmi nemožno vnímať bez poznania, kto boli nacisti a ich pomocníci. Tí predstavovali celkom istú záhubu a utrpenie a ani pomery, ktoré sa po vojne v časti oslobodenej Európy snažili nastoliť sovietski emisári – najmä v prvých rokoch, keď ešte krutovládca žil – neprekryjú prostú skutočnosť, že Európa bola naozaj oslobodená. To nebola bitka o nuansy demokracie, ale krvavý kúpeľ o holé prežitie národov.
Nacizmus a jeho odnože sú perverziou ducha. Fakt, že nositelia týchto ideológií môžu i dnes verejne zastrašovať a mávať pritom svojimi vlajkami, je našou smutnou vizitkou. Ak si nedáme pokoj, raz ich bude musieť opäť niekto poraziť a v tej chvíli bude jedno, kto to bude.
Zdá sa byť úplne šialené, akej popularite sa dnes u nás môžu tešiť fakľové pochody, pohŕdanie humanitou, zaklínanie sa krvou, národom a pôdou a táraniny o rasách. Tým skôr, keď dobre vieme, že ešte i tá povrchová estetika Tretej ríše, ktorá azda môže fascinovať vystrašenú časť populácie, ako keď vražedné svetlo ohňa láka zablúdené mory, bola naskrze falošná.
Vyhnanie, väznenie ani týranie politickej opozície nevnieslo nijaký poriadok a jednomyseľnosť do rozhodovania o štáte. Kradli, intrigovali a žrali sa navzájom na všetkých úrovniach až po samotný Hitlerov štáb. Masy niekdajších nezamestnaných na stavbách führerových diaľnic si svoje životné istoty mohli vychutnávať len dovtedy, kým im neprišiel povolávací rozkaz do Wehrmachtu a kým posledný benzín do ich vysnívaných ľudových áut nezhltli tanky, lietadlá a vojenské transportéry.
Zábery nacistickej propagandy ukazujúce rozjarených übermenschov dovolenkujúcich kdesi na baltskom pobreží, zatiaľ čo svet sa ponáral do ohňa, ktorý nakládli, by mali striedať zábery na obyvateľov Berlína, ako sa len o pár rokov neskôr vrhajú s nožmi na každého zdochnutého koňa na uliciach metropoly v ruinách. A zábery vyrovnaných šíkov čiernych uniforiem pochodujúcich s fakľami za zvuku píšťal by sa mali ukazovať spoločne so zábermi na ten nekonečný rad zbedačených, otrasených a omrznutých zajatcov opúšťajúcich Stalingrad.
Všetky tie sekvencie „najprv“ a „neskôr“ patria nerozlučne k sebe. Keď blúznivcov nepresvedčia dôkazy o hrôzach, ktoré ich obľúbenci spáchali na iných, nech aspoň vidia, ako dopadli oni sami a tí, čo im uverili.
Nacizmus a jeho odnože sú perverziou ducha. Svet ich pričinením už raz padol tak hlboko, že i v netvorovi videl právom svojho osloboditeľa. Nositelia týchto ideológií by sa mali s hanbou usilovať o návrat medzi ľudí. Fakt, že ich môžu i dnes verejne zastrašovať a mávať pritom svojimi vlajkami, je našou smutnou vizitkou. Ak si nedáme pokoj, raz ich bude musieť opäť niekto poraziť a v tej chvíli bude jedno, kto to bude.