Ak niekto vlastní nelegálne nadobudnutý majetok, znamená to, že majetok pochádza z nelegálnej činnosti. V každom prípade vlastní niečo, čo by vlastniť nemal, alebo aspoň nie v takom množstve a kvalite.
Kde boli polícia, prokuratúra, justícia, keď majetok „nadobúdal“? Nikde. Transakcie prebiehali buď mimo zorného poľa zodpovedných, alebo boli zodpovední z rôznych dôvodov neschopní splniť svoju zodpovednosť a zakročiť vtedy, keď sa zakročiť dalo a malo. A nie tak celkom zriedka aj tie „rôzne dôvody“ boli nelegálne (korupcia).
Všetky neskoršie pokusy o zaistenie nápravy budú už len… neskoršie, ak nie oneskorené. O nakradnutých majetkoch sa dobre rozpráva, dajú sa o nich viesť celé politické kampane. Keď však príde na lámanie chleba, zistíme, že takto dodatočne je štát pri získavaní kontroly nad potenciálne odcudzeným majetkom ešte bezmocnejší, ako bol vtedy, keď sa majetok odcudzoval.
Môžu za to zlé zákony? Čiastočne. Keď Ústavný súd pred viac ako desiatimi rokmi zmietol zo stola zákon o preukazovaní pôvodu majetku, ktorý predkladal Robert Fico ešte ako opozičný poslanec počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu, mal na to dobré dôvody.
Keby sa malo na Slovensku dôsledne skúmať, kto čo a ako získal, mapa našej vlasti by sa dosť výrazne prekreslila.
Takáto agenda sa síce dobre vyníma na tlačových konferenciách za prítomnosti kamier, v praxi štátu, ktorý si chce hovoriť právny, však nie je dosť dobre možné umožniť, aby ktokoľvek mohol kohokoľvek označiť za vlastníka pochybného majetku a bremeno dôkazu, že majetok je čistý, bolo potom čisto na označenom človeku. Princíp, podľa ktorého každý, kto sám nedokáže svoju nevinu, je braný ako vinný, je spravodlivosťou á la sudca Lynch.
Čo teda s tým? Od rozhodnutia Ústavného súdu z roku 2008 platí u nás iná úprava z dielne Smeru, jeho šéf však sám priznáva, že zákon je v podstate bezzubý.
Nápad presunúť skúmanie pôvodu majetku zo spravodlivosti na daňové úrady nie je horúcou novinkou ani výstrelom naslepo, keďže podobne to robia napríklad v Nemecku. Je síce možné, ako to tvrdí koaličný Most-Híd, že na nový zákon desať mesiacov pred termínom parlamentných volieb je už neskoro a iniciatíva OĽaNO je skôr otázkou predvolebnej kampane ako serióznym námetom, to však neznamená, že by mala idea vyjsť celkom do stratena.
Pseudoľudový sudca Lynch je jedna vec, druhá vec je celkom legitímne podozrenie, že keby sa malo na Slovensku naozaj dôsledne skúmať, kto čo a ako získal, mapa našej vlasti by sa dosť výrazne prekreslila.
Napriek tomu platí už povedané: viac, ako aj ten najlepší zákon o dodatočnej spravodlivosti, zaváži spravodlivosť aktuálna. Tak napríklad v prípade usvedčeného a odsúdeného daňového podvodníka Bašternáka, ktorému nezákonne nadobudnutý majetok súdnym rozhodnutím prepadol, nebude musieť nikto o desať-pätnásť rokov nič udávať, špekulovať ani skúmať. A tak je to vždy lepšie.