No a potom príde príležitosť vybrať si zástupcov do jediného priamo voleného orgánu únie – Európskeho parlamentu – a milí občania zostanú doma. Volený parlament im nestojí za to, aby cezeň prehovorili do duše tej mýtickej nevolenej bruselskej smotánke.
Paradox? Určite. Najmä však krátkozrakosť ľudí, ktorí naskočili na propagandu extrémistov a populistov. Veria, že nebudú ako ovce, keď odignorujú výber svojich europoslancov a skončia presne ako tie ovce riadené hnutiami, ktoré na rozdiel od nich vedia presne, čo chcú.
Na rozdiel od politikov mainstreamu, ktorí používajú slovo reforma ako ospravedlnenku – my sme za spoločnú Európu, ale nebite nás, milí skeptickí voliči, my sme za Európu lepšiu, ako je táto dnešná – títo ho používajú ako vylepšenú verziu slova rozbitie.
Domnievať sa, že politici, ktorí o sebe veľkohubo vyhlasujú, že hovoria za väčšinu aj vtedy, keď to očividne nie je pravda, vnesú do života Európskej únie viac demokracie, je smiešne.
Marine Le Penová trávila čas od svojej porážky v ostatných francúzskych prezidentských voľbách ďalším leštením profilu hnutia, ktoré zdedila po svojom antisemitskom a xenofóbnom predkovi. Už to nie je Národný front, ale Národné zhromaždenie, otvorene nepriateľské výpady sa tolerujú už iba voči prisťahovalcom prevažne z moslimských krajín a už sa nehovorí o vystúpení z Európskej únie, ale o jej premene. Reforme.
Taliansky populista Matteo Salvini tiež nehovorí o vystúpení z klubu. Neúnavne buduje svoju nacionalistickú internacionálu (ďalší paradox, ktorý uniká voličom, ale nie dotyčným politikom) a teší sa na to, ako krajná pravica po voľbách obsadí väčšinu v Európskom parlamente a začne si diktovať podmienky. Napokon v eurovoľbách 2014 sa vtedy ešte Národný front stal najúspešnejšou francúzskou stranou. Prečo by sa to teraz nemalo podariť iným?
Salviniho predskokanom však v istom zmysle nebola ani tak Le Penová ako skôr Briti. Obrat krajnej pravice v Európe od snahy vyvolať svoje vlastné národné „exity“ k snahe úniu si adoptovať nenastal preto, lebo stredný prúd bol proti, ale preto, lebo tí, čo si to vyskúšali, dopadli tak ako Veľká Británia. Hoci brexit je aj tri roky po referende stále len teóriou, britská politická scéna sa otriasa v základoch a napriek neodškriepiteľnej popularite postáv typu Nigela Faragea, ktorý sa chystá v eurovoľbách bodovať i tentoraz, väčšina britskej populácie by dnes jednoznačne hlasovala za zotrvanie v únii.
Domnievať sa, že politici, ktorí o sebe veľkohubo vyhlasujú, že hovoria za väčšinu aj vtedy, keď to očividne nie je pravda, vnesú do života Európskej únie viac demokracie, je smiešne. Ich jedinou šancou, ako prežiť, bude spolčenie s najkonzervatívnejšími silami, ktoré im výmenou za zachovanie svojich privilégií pomôžu udržať bežnú mašinériu v akom-takom chode. Čo je recept, ktorý už všetci dobre poznáme. Ak budeme ovce, dovolíme to.