Zatiaľ čo v kruhoch poradcu pre národnú bezpečnosť Johna Boltona panuje jastrabia nálada, Trump, ktorý inštinktívne odmieta konflikty na Blízkom východe, opakovane odmietol dať uniformám zelenú.
Všetci, čo vidia v možnej vojne s Iránom ďalšiu potenciálnu katastrofu, by si mohli vydýchnuť. Nebyť len toho, že Trumpova politika zostáva i v tejto oblasti rovnako nekoncepčnou, ako vo všetkom ostatnom. Ak vojenská konfrontácia nie je zahrnutá v plánoch, načo sú potom dobré kroky, ktoré jej nebezpečenstvo zvyšujú?
Minister zahraničných vecí Mike Pompeo nepatrí medzi zástancov intervencií, navyše sa cíti byť predovšetkým v politických službách svojho prezidenta. Keby mala eskalácia napätia s Teheránom ohroziť Trumpove šance na znovuzvolenie v budúcoročných voľbách, bol by nepochybne pripravený rokovať a využiť pritom hoci aj rovnaké komunikačné kanály, aké využila vláda Baracka Obamu pri vyjednávaní o zmluve s Iránom z roku 2015. Napokon, Omán, ktorý tie diplomatické kanály spravoval, i dnes pripomína, že je pripravený.
Washington ani Teherán nateraz vojnu nechcú. Obe strany sa však pohybujú v nebezpečnej zóne silnej rétoriky a menších či väčších provokácií.
Ten istý Pompeo však jedným dychom kladie Teheránu ultimatívne požiadavky, medzi ktorými sú aj také, ktoré iránsky režim dozaista nesplní. Napríklad ukončenie podpory militantných skupín v Jemene či Sýrii. V podstate okamžitou odpoveďou mu bol tohtotýždňový útok proiránskych skupín na saudskoarabské ropné zariadenia.
Na rozdiel od neokonzervatívca Boltona Trump nie je vedený ideológiou. Len svojím osobným videním sveta ako hry s nulovým súčtom, kde neexistujú situácie, z ktorých by mohli profitovať viacerí naraz, či dokonca všetci.
Odchod USA z mnohostrannej zmluvy o ukončení iránskeho zbrojného jadrového programu nemal viesť k vojne. Trump očakáva, že teheránsky režim sa po čase vráti za rokovací stôl, iba tentoraz ponížený americkými sankciami a ohrozovaný vlastnými občanmi nespokojnými so životnou úrovňou.
Problém spočíva v tom, že režim v Teheráne je na podobné situácie taký zvyknutý, až sa stali súčasťou jeho identity. Najvyšší vodca ajatolláh Ali Chameneí dlhodobo tvrdí, že Spojené štáty sú nespoľahlivý a vierolomný partner.
Trump mu odstúpením od zmluvy zahral do kariet ako máloktorý prezident pred ním. Chameneí dnes môže vyhlasovať, že nemá nijaký zmysel s Washingtonom znovu vyjednávať, keďže USA by i tak opäť svoju časť dohody nedodržali.
Ani Washington, ani Teherán nateraz vojnu nechcú. Obe strany sa však pohybujú v nebezpečnej zóne silnej rétoriky a menších či väčších provokácií. Zástancovia tvrdej línie na jednej i druhej strane čakajú len na príležitosť. Pokiaľ Irak osudovo predurčil svetové dianie najmenej na dve dekády, aké dôsledky by vyvolal vážny ozbrojený konflikt v Iráne?