Navyše, vzdanie sa kandidatúry päť dní pred eurovoľbami označuje za štátnické rozhodnutie. Pritom predsedá politickému hnutiu, ktorého nielen jeho všetci štyria či siedmi členovia, ale aj poslanci a aktivisti sa často a radi sami uvádzajú ako slušní ľudia, ako dôstojná a stabilná alternatívna súčasnej vládnej moci.
Matovič svoje komediálne urazenecké odchody a „víťazoslávne“ návraty do slovenského parlamentu pretromfol koncom februára vyhlásením, že sa síce nechal postaviť na čelo eurokandidátky OĽaNO, no keď ho zvolia, mandát neprevezme. Ak však získa menej ako 50-tisíc krúžkov, odíde z Národnej rady. Samozrejme, znovu iba dočasne – do najbližších volieb koncom februára budúceho roka.
Vraj chce týmto činom zobudiť Európsku úniu! Nuž, v Bruseli a Štrasburgu sa sotva trasú z toho, či tam raz Matovič prikvitne, alebo nie. Zdá sa však, že neprebudil ani vlastných, skalných voličov na Slovensku. Vôbec totiž nie je isté, či OĽaNO pri terajšej tlačenici na pravej časti politického spektra vôbec dokopy dostane 50-tisíc hlasov.
Svoje bohorovné gesto pritom trápne vydáva div nie za celosvetový boj proti fašizmu a extrémizmu. S dávkou cynizmu vyzýva ľudí, aby namiesto neho krúžkovali niekdajšieho splnomocnenca vlády pre rómsku problematiku, ktorého pred troma mesiacmi umiestnil až na tretiu priečku svojej kandidátnej listiny.
Matovič v tejto súvislosti vyhlásil, že „jeho ego musí ísť bokom“. Práve naopak. Roztriasli sa mu kolená pri poznaní, že nemusí byť v európskom ani slovenskom parlamente.