Na druhej strane si dve tretiny Slovákov myslia, že únia nevydrží a do dvadsiatich rokov sa rozpadne. A nech by záujem Európanov o voľby do Európskeho parlamentu klesal akokoľvek hlboko, Slováci svojím nezáujmom dokázali túto latku vždy doteraz podliezť.
Paradoxy? Možno áno, možno nie. To, že členstvo v únii nám prináša výhody, vidí každý, kto nemá oči zalepené protieurópskou propagandou. Existuje však aj čosi ako slovenský fatalizmus: ak je niečo dobré, našinec je náchylný očakávať, že to dlho nevydrží a že to navyše ani nezávisí od jeho dobrej vôle. Páni sa aj tak vždy dajako dohovoria a málokedy z toho vypadne niečo dobré aj pre nás. V súlade s takouto životnou filozofiou sa potom, pochopiteľne, neoddá unúvať sa na voľby.
Ešte než začneme elitársky fňukať nad pasivitou „prostého ľudu“, opýtajme sa radšej, kto takýto obraz Európy u nás podporuje.
Ako vyzerajú kandidačné listiny tej tridsiatky strán, ktoré si o sebe myslia, že by mali zasadnúť v EP? Nikto nemôže poznať všetkých, to je normálne. Aké percento kandidátov je však pre širšiu verejnosť totálne neznámych? Na základe čoho sa stali kandidátmi? Chladnokrvnými kalkuláciami a vnútrostraníckymi silovými hrami tzv. zavedených strán ako Smer, SaS a spol., alebo na základe celkom bizarných výberov strán, o ktorých dosiaľ nikto nepočul a po voľbách opäť ani počuť nebude? Či výsmechu, aký predvádza šéf OĽaNO, ktorý najprv kandiduje, potom povie, že i keď ho zvolia, aj tak nikam nepôjde, na záver prestane kandidovať – a v každej fáze tohto cirkusu vyžaduje od publika potlesk za svoju "štátnickosť“?
Únia naozaj nemusí vydržať. Lenže ak nevydrží s tým, že my sme sa len fatalisticky prizerali, ako sa jej zmocňujú extrémisti, na náš názor, či bola pre nás dobrá, alebo nie, sa nás už nabudúce nikto pýtať nebude.
Ak k tomu prirátame mizivý vplyv, aký majú na konkrétnu politiku našich strán voliči v obdobiach medzi voľbami, obraz bude kompletný. Európa je pre väčšinu našincov síce dobrá, ale nachádza sa kdesi za obzorom našich vlastných politických strán a hnutí. Ak sa niečo v Európe rozhodne, väčšina voličov má pocit, že by na to nemali nijaký vplyv, akokoľvek by sa snažili. Napokon, čerstvé rožky v Hainburgu vám nepredá Škripek, múzeum v Paríži vám neotvorí Beňová a zásielku z Madridu vám nedoručí Štefanec. Tak čo…
Chyba je teda minimálne na oboch stranách, i keď na strane politikov je neodpustiteľnejšia. Lenže tá chyba sa neodstráni ďalšou pasivitou. Iba sa viac prehĺbi. A to je ten rébus, ktorý musíme vyriešiť. Z jedného uhla pohľadu do urny hodíme lístky s našimi politikmi, z druhého však volíme Európu. Tento pocit by mal prevážiť napriek všetkému, čo si o našich politikoch myslíme. Napokon do národného parlamentu volíme tých istých a účasť býva napriek tomu niekoľkonásobne vyššia.
Únia naozaj nemusí vydržať. Lenže ak nevydrží s tým, že my sme sa len fatalisticky prizerali, ako sa jej zmocňujú extrémisti, na náš názor, či bola pre nás dobrá, alebo nie, sa nás už nabudúce nikto pýtať nebude.