Inštitúcie majú mať prednosť

, 23.05.2019 20:00

Kritériá na sudcov Ústavného súdu môžu byť rôzne, na jednom sa však hádam zhodneme. Nie sú to úradníci či manažéri, ktorí sa i v prípade, že by ich na stoličku posadila akurát ich správna stranícka príslušnosť či prítulnosť, nie odbornosť, môžu spoľahnúť aspoň na svojich skúsenejších podriadených.

Národná rada je legislatívnym pilierom našej demokracie a jej spoluúčasť na obsadzovaní ÚS je preto logická. Napokon, ÚS je vrcholná inštitúcia povolaná vykladať ústavu. Väčšina prípadov, ktoré jeho senáty riešia, sú spory o výklad práv občanov a povinností inštitúcií, často iných súdov, voči nim. A to je práve taká súčasť fungujúcej demokracie ako napríklad tvorba zákonov v NR SR.

Prečo by teda výber sudcov ÚS nemal celkom patriť do rúk volených zástupcov ľudu s poistným druhým skrutíniom v Prezidentskom paláci? Jednoducho preto, pretože to v praxi nefunguje.

Vládna väčšina tvrdí, že riešením by bol iný prezident, podľa prezidenta by ním bola nejaká iná vládna väčšina.

Pred voľbou sa všetci zaklínajú prísnymi odbornými a etickými kritériami výberu – všetci vedia, že nevyberajú manažérov, ale strážcov ústavnosti. Nasleduje kolotoč poslaneckých stretnutí, dohadovaní za zatvorenými dverami a uistení, ako ide všetko podľa plánu. Nakoniec Národná rada nezvolí dosť kandidátov, pretože vládna väčšina sa nedokázala na takých zhodnúť a opozícia by sa nezhodla, i keby jej to na niečo bolo dobré. Pripomeňme len, že na vyrátanie odborníkov na ústavné právo medzi poslancami Národnej rady by nám zrejme bohato postačili prsty oboch rúk. A keď aj Národná rada nejakých kandidátov zvolí, odmietne sa nimi zaoberať prezident: buď preto, lebo nespĺňajú jeho vlastné kritériá (2014), alebo preto, lebo vyhlási, že bude vyberať len z plného počtu kandidátov a akýkoľvek menší počet en bloc odmietne (2019).

Výsledok? Súd, o ktorého nezastupiteľnej úlohe pre správny chod našej demokracie politici celé roky básnia, nie je kompletný a ešte chvíľu ani nebude. Vládna väčšina tvrdí, že riešením by bol iný prezident, podľa prezidenta by ním bola nejaká iná vládna väčšina. Najskôr taká, ktorej súčasťou by bol on sám.

Výber kandidátov na sudcov ÚS v parlamente a u prezidenta sa zaradil medzi nástroje každodenného politického boja. Demokracia, ktorej hladký chod by mal osudovo závisieť od farebného zladenia Vodného vrchu a Grasalkovičovho paláca v Bratislave, by však mala v sebe zabudované výbušné zariadenie s nespoľahlivou roznetkou.

Nie je to dôvod na hystériu. Je to len dôvod nerobiť si plané nádeje, že všetko sa prudko zlepší, keď sa hlavní aktéri nebudú volať Robert Fico, Andrej Kiska, Andrej Danko, Richard Sulík, a tak ďalej…

Keď budú chcieť v budúcnosti títo politici rozprávať čosi o demokracii a ústavnosti, treba im vždy pripomenúť, ako v roku 2019 „zfunkčňovali“ Ústavný súd. Bude to poučné, ale nielen pre nich. Čakanie na ideálnych demokratických politikov býva neplodná kratochvíľa. Zmysluplnejšie je starať sa o demokratické inštitúcie. Tvorbu Ústavného súdu by bolo vhodné ešte raz dobre premyslieť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#prezident #Ústavny súd #opozícia #vládna koalícia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku