Tu azda nezaškodí trochu teórie. Štát má tri hlavne atribúty: vlastné územie, vlastné obyvateľstvo a štátnu moc, ktorá nepodlieha žiadnej inej moci. Na tej stojí jeho suverenita. Vie, že tieto tri si nesmie pustiť z ruky, aj keby sa o všetko ostatné podelil, inak zahynie – a on má v sebe genetickú potrebu existovať, pretrvať. Hoci aj tu sa vyskytuje tvorivosť. Lídri niektorých štátov – dorastencov v dekolonizujúcej sa Afrike vymýšľali prečudesné veci. Senegal sa spojil so Sudánom a ďalšími entitami okolo a celé sa to nazvalo Mali. Dnešný geograf by zošalel.
Vôbec však netreba mať obavy, že sa štáty nechajú rozpustiť v nejakých vyšších štruktúrach, napríklad európskych. To je len rozprávka, ktorou sa strašia deti, aby nechodili do lesa. To sa skôr dočkáme, že nejaký živočích vyhynul, pretože si to sám zaumienil… Viac ma znepokojuje iné. Suverenita nie je iba termín z učebnice, je denne rozdrobená do rôznych oblastí života: politika, hospodárstvo, bezpečnosť, medzinárodné záväzky. A prvky suverenity môžu štátu unikať aj plazivo, napríklad preto, že niektoré otázky podcení alebo si ich nedokáže v „Bruseli“ ustrážiť. Nuž a praktický význam nenápadných a navonok technických rozhodnutí sa v integračnom prostredí zvyšuje.
Známa je Marxova téza, že štát (ako forma usporiadania spoločnosti) postupne odumrie, z dôvodu nepotrebnosti pre ľudí, a že je to nevyhnutná historická zákonitosť. Nám sa zdá neuveriteľné, že také niekomu vôbec napadlo. Ale pozor: dejiny vedia, že čo bolo predtým nepredstaviteľné, sa môže odrazu stať nevyhnutným. Myslím, že bradatý filozof z Trevíru pretrváva nie preto, že odhalil odvrátenú, mrazivú stranu Kapitálu, ale pretože predkladá víziu šťastia bez Kapitálu: všetci ľudia budú bratia, majetok a moc stratia zmysel. Do takejto vízie však dnešný koncept štátu s jeho donucovacím, zdaňovacím, prerozdeľovacím atď. aparátom vôbec nezapadá.