Politická ponuka možno nie je veľmi lákavá, no jedno je isté: ak rezignujeme, lákavejšou sa dozaista nestane.
V Európskom parlamente nemajú rozhodujúce slovo ani tak jednotlivci či národné strany, ktoré ich tam vyslali, ako skôr parlamentné frakcie. Na jednej strane to možno zdanlivo odťahuje európsku politiku od našej domácej, na druhej strane to však prináša nesporné výhody. Okrem toho, že hlasujeme za naše domáce strany a za jednotlivcov, ktorých krúžkujeme na kandidátskych listinách, takýmto spôsobom hlasujeme za budúcu silu jednotlivých frakcií europarlamentu.
V praxi potom platí, že hoci sa nám nemusí stopercentne pozdávať ten-ktorý konkrétny slovenský poslanec, dôležité vždy je, v akej parlamentnej skupine bude pracovať jeho strana, a teda aj on.
Ak ktosi na niečo frfle a zároveň sa odmieta k tomu vyjadriť vtedy, keď je na to priestor a čas, nie je to pesimizmus. Skôr hlúposť.
Na úrovni Európskeho parlamentu sú potom už rozdiely medzi ľudovcami, socialistami, novou ľavicou či konzervatívnou nacionalistickou pravicou jednoznačné a zreteľné. Určite dosť zreteľné na to, aby sa v nich mohli nájsť, či naopak, vymedziť sa voči nim, i takí voliči, ktorým sa zdajú domáci kandidáti príliš nevýrazní a splývajú im.
Hlavné európske politické prúdy majú rozdielne pohľady na ekonomiku, sociálne otázky, zahraničnú politiku únie, prisťahovalectvo… A, samozrejme, aj na budúcnosť únie samotnej: na to, do akej hĺbky a či vôbec sa má spoločenstvo ďalej integrovať, na to, či sa má ešte rozširovať a podobne. Práve toto všetko je to, čo pripomíname od začiatku nevýraznej slovenskej politickej kampane pred týmito voľbami.
Dnes nejde o to, kto a ako bude v Bruseli „obhajovať Slovensko“, ale kto a akú tam bude obhajovať Európu. Buďme si istí, že každý zo zvolených kandidátov nakoniec niekam v europarlamente zapadne a aj keby tam za celých nasledujúcich päť rokov nepovedal ani mäkké f, už len samotný jeho pobyt v Bruseli a Štrasburgu bude nejakým spôsobom ovplyvňovať podobu Európy, jej integráciu a budúcnosť.
To by malo byť dosť dôležité na to, aby sme tomu obetovali chvíľu premýšľania a cestu do volebnej miestnosti. Aspoň v takom počte, aby sme po prvý raz, odkedy sme tam, neskončili na absolútnom dne rebríčka volebnej účasti.
Projekt Európskej únie si rozhodne nezaslúži totálny nezáujem od obyvateľov krajiny, ktorá si napriek všetkým svojim vnútorným problémom a starostiam užíva spoluprácu, stabilnú ekonomiku, otvorené hranice a ktorá na svojom členstve v únii len a len zarába (zďaleka nielen finančne, samozrejme).
Pesimizmus môže byť naším národným športom, no ak ktosi na niečo frfle a zároveň sa odmieta k tomu vyjadriť vtedy, keď je na to priestor a čas, nie je to pesimizmus. Skôr hlúposť.