Dvadsať rokov nie je málo, ale zasa ani nie tak veľa, aby sme už zabudli, čo všetko pred rokom 1998 viedlo k spájaniu demokratickej opozície do spoločného bloku proti Vladimírovi Mečiarovi. Nešlo vtedy zďaleka iba o to, prečísliť vo voľbách Mečiarových voličov svojimi vlastnými – na to by sa nikto nemusel dopredu spájať a bolo by stačilo dohodnúť sa na povolebnej spolupráci. Išlo naozaj a celkom nepateticky o charakter štátu.
Štátu, v ktorom vládna moc po všetkých možných ukážkach svojho pohŕdania demokraciou napríklad ešte rok pred voľbami ukázala, že jej nerobí problém zmariť pre ňu nepohodlné referendum a do poslednej chvíle čachrovala so všeobecným volebným zákonom. Štátu, ktorému v prípade, že by mal rozbehnutý Mečiar pokračovať vo valcovaní ešte jedno obdobie, reálne hrozil na dlhé roky utiecť európsky integračný vlak.
Pre toto a ešte všeličo iné sa vtedy v jednom bloku stretla opozícia od socialistov cez kresťanských konzervatívcov až po stredo-pravých technokratov. Ostatne, zánik toho bloku bol daný v okamihu, keď splnil účel a Mečiar bol odstavený. Nie je bez zaujímavosti, že prvý, kto vtedy spod spoločnej strechy utekal za svojimi vlastnými politickými cieľmi a ambíciami, bol Robert Fico.
Andrej Kiska dnes hovorí o spájaní opozície okrem iného preto, aby jeho dlho vopred ohlasovaný projekt nakoniec nevyzeral len ako ikstá nová politická strana v poradí (navyše prichádzajúca až v závese za PS/Spolu), ale ako veľká udalosť. Napokon, naratív, ktorý má napovedať, že Fico je nový Mečiar a on sám v prezidentskom úrade je nový Michal Kováč, je už istý čas jeho mediálnou stratégiou.
Keď sa majú spájať politické strany do predvolebných blokov, musia mať na to nejaké logické a silné dôvody.
Na detinsky zjednodušený naratív o boji dobra a zla sa snaží naskočiť aj Igor Matovič, ktorý sa sám potrebuje zachrániť – jeho OľaNO dostalo v eurovoľbách dohromady ledva toľko hlasov, koľko preferenčných krúžkov žiadal pôvodne od voličov pre seba predseda hnutia ako minimum na to, aby neodchádzal z politiky. Pravda, to ešte vtedy kandidoval… No ak má Kiska pre takýto naratív aspoň aký-taký podklad v podobe reálne existujúceho konfliktu jeho osoby s osobou predsedu Smeru, z Matovičových úst je už celkom bezobsažný.
Keď sa majú spájať politické strany do predvolebných blokov, musia mať na to nejaké logické a silné dôvody. Problém je, že Fico nebol Mečiarom ani vtedy, keď na vrchole svojej sily vládol sám, nieto ešte teraz, keď sa jeho strana pod ťarchou neúspechov začína drobiť a predseda už nie je jediný človek, ktorého by si na čele Smeru vedeli predstaviť sami smeráci.
Niežeby tí, čo dnes volajú po spájaní, na to svoje dôvody nemali. Tie sú len trochu iné ako tie, o ktorých sa hovorí navonok. To obvykle nebýva východisko ani na plodnú debatu, nieto ešte spoluprácu.