Za tie roky sme si zvykli, že KDH je matkou viacerých pravicových strán, ktoré vznikli v procese štiepenia. Počnúc Klepáčom a končiac Záborskou jej rady opustilo množstvo politikov, ktorí mali vlastné ambície. Po niektorých už dnes ani pes neštekne, no značka KDH pretrvala takmer 30 rokov.
To znamená, že napriek neúspechu v minulých voľbách má svoje miesto na politickej scéne, lebo reálne zastupuje časť voličov (čo sa o poniektorých novotvaroch nedá povedať). Potvrdzujú to aj prieskumy, ktoré KDH dávajú 6 – 7 percent.
Po eurovoľbách, v ktorých neuspeli Kresťanská únia a KDŽP, no získali nemálo hlasov kresťanských voličov, stoja lídri kresťanských strán pred zásadnou výzvou, ako ďalej. Vždy je lepšie, keď strana pod svoje krídla prichýli aj stratených synov (či dcéry) a rôznych enfant terrible, lebo v straníckom dialógu sa ostré hrany obrúsia a nie sú ponechaní napospas rôznym vábničkám.
No predovšetkým ide o to, aby povedané slovami F. J. Straussa, vpravo od kresťanskej demokracie nik nestál. V situácii, keď sa na pravobok tlačí Národná koalícia a rôzni „vlastenci“, by zjednotenie kresťanských síl bol veľmi záslužný, priam „štátotvroný“ čin. Tým, že by vyčistili pravicovo-konzervatívny priestor, by zamedzili tomu, aby voliči poškuľujúci po extréme, opustili tábor demokratov.