Konflikt v Smere: Päť minút pred či po?

Po viac ako roku si Peter Pellegrini, zdá sa, všimol, že napriek nie bežným okolnostiam, za akých sa do funkcie dostal, nie je predsedom úradníckej, ale politickej vlády.

31.05.2019 20:00
debata (56)

Nemať stranícke ambície je luxus, ktorý si dnes nemôže dovoliť. Nezodpovedanou ostáva len otázka, či si to všimol o päť minút dvanásť, alebo päť minút po dvanástej.

Konflikt v Smere zostáva momentálne vzhľadom na zdravotný stav jeho predsedu zmrazený. Tým sa však nevyrieši. Strana, ktorá sa napriek všetkým problémom mohla v ostatnej viac ako dekáde vždy spoľahnúť na to, že keď príde na voľby, skončí ako prvá, práve zažíva otras.

Kampane v štýle „je jedno, čo na bilbord napíšeme, iba keď tam bude tvár Roberta Fica“, už nemajú ten účinok ako ešte pred pár rokmi. Fico býval vždy najsilnejší v pozícii kritizujúceho a polemizujúceho. S čím zásadným však už môže na Slovensku polemizovať niekto, kto od roku 2006 vládol dohromady desať rokov a čia strana je stále najsilnejším politickým subjektom v štáte?

Ak by chcel Smer politicky prežiť svojho zakladateľa, musel by sa prekvalifikovať na stranu, ktorej šéfovia slúžia programu, a nie naopak.

Budúcoroční prvovoliči boli ešte škôlkarmi, keď sa Fico prvýkrát ujímal vlády. A možno by nemali ani taký problém s tým voliť určitý typ politiky. Nik od nich však nemôže očakávať, že svoje vlastné ambície vyjadria voľbou tváre, ktorú vídajú na plagátoch prakticky po celý svoj život.

Ak si aj odmyslíme faktické dôvody, pre ktoré si v Smere nemôžu ďalej zakrývať oči pred zodpovednosťou za stav spoločnosti a donekonečna tvrdiť, že všetko dobré urobil Smer a všetko zlé jeho kritici, už len táto mechanická ošúchanosť večného predsedu by v normálnej strane vyvolala potrebu zmeny.

Ibaže by to bola strana, v ktorej sa všetko odvíja už len od prístupu k moci a v ktorej neexistujú diskusie o programe a stratégiách, pretože programom je to, čo povie predseda, a stratégiou to, čo predseda urobí. V takej strane by bolo pochopiteľné, keby sa lídrovi dôverníci a ich vnútrostranícke kliky vrhli na každého „odpadlíka“ a dusili každú známku nespokojnosti straníckeho plebsu hneď v zárodku. Viedla by ich k tomu túžba nestratiť prístup k moci a hrôza z toho, že keď nebude predseda, nebude program ani stratégie.

Ak by chcel Smer politicky prežiť svojho zakladateľa, musel by sa prekvalifikovať na stranu, ktorej šéfovia slúžia programu, a nie naopak. A prekvalifikovať sa tak, aby to bolo verejne viditeľné a dôveryhodné. Necelý rok pred voľbami to nie je závideniahodná situácia, lenže Smer sa vlastnou vinou ocitol v stave, v ktorom už nemá možnosť udržať status quo: voľba ísť ešte chvíľu ďalej s Ficom bude pre nich znamenať rovnako osudový krok ako prípadný pokus o zmenu.

Pellegrini k tomu možno prišiel, ani nevedel ako. Dnes je však zrejme jediným ich politikom, ktorý neodplaší smeráckych voličov ani straníkov, nemá za sebou históriu konfliktov so všetkými potenciálnymi spojencami a nedajú sa naňho naváľať kauzy a aféry od roku 2006. Čo, pravda, nehovorí nič o tom, či má nejaká zmena v Smere šancu na úspech a či si Pellegrini sám doma už nechystá text svojej labutej piesne.

© Autorské práva vyhradené

56 debata chyba
Viac na túto tému: #Robert Fico #Peter Pellegrini #konflikt v Smere #diskusie o programe a stratégiách