Už len preto, lebo politické cykly a nálady európskych štátov a zámorskej veľmoci nikdy neboli v dokonalom synchróne. Výnimky typu ideologického tandemu Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej iba potvrdzujú pravidlo.
Skrátka, keď ktorási hlava Spojených štátov zavítala na európsku pôdu, niekoho pri tom vždy bolela hlava. A občas to boli rovno nočné mory.
Návšteva Donalda Trumpa v Spojenom kráľovstve je ešte i na pozadí takéhoto kontextu výnimočná tým, že Veľká Británia sa práve sama ocitá uprostred vlastnej nočnej mory. Hlavy dnes bolia najmenej tri štvrtiny tamojšej politickej reprezentácie a tá malá časť z nej, ktorá sa práve má z čoho radovať, svojou radosťou vzbudzuje u ostatných ešte aj občasné záchvaty zúfalstva.
Trump neprichádza do Londýna upokojovať ani zmierovať. Prichádza podporiť práve tú menšinu, čo sa po nedávnych voľbách do Európskeho parlamentu, na ktorých sa Británia pôvodne už ani nemala zúčastniť, opäť cíti byť na koni.
Lenže Trump neprichádza do Londýna upokojovať ani zmierovať. Prichádza podporiť práve tú menšinu, čo sa po nedávnych voľbách do Európskeho parlamentu, na ktorých sa Británia pôvodne už ani nemala zúčastniť, opäť cíti byť na koni.
Londýn opäť očakáva masové demonštrácie proti politikovi, ktorý sa snaží povýšiť rétoriku extrémistov a politiku radikálne bigotnej pravice na nový globálny mainstream. Protesty proti Trumpovi už dávno presahujú bežný a bežne očakávateľný pravo-ľavý rámec. Pokiaľ ide o rastúce povedomie verejnosti o hrozbe zrýchľujúcej sa globálnej klimatickej zmeny, otázky prisťahovalectva, rovnoprávnosti menšín či dôstojnosti postavenia žien v spoločnosti, zásadnou deliacou čiarou prestáva byť vzťah k národnému zdravotníckemu systému či politike bývania a zamestnanosti.
Britskí konzervatívni politici v tlači vyzývajú ostatných, aby pri všetkých výhradách k osobe Trumpa a jeho politike pristupovali k nemu najmä ako k predstaviteľovi tradičnej spojeneckej krajiny, navyše takej, ktorej význam pre Britániu v pobrexitovom období môže ešte dramaticky vzrásť. Problém je, že sám prezident nejaví nijaké známky toho, že by hodlal v Londýne vystupovať nejako inak, než iba ako vyslanec samého seba, nanajvýš ešte úzko spriaznených záujmových skupín.
Ešte než jeho Air Force One opustil americkú pôdu, Trump stihol uraziť starostu Londýna (nie prvý raz) a inzerovať, že sa mimoriadne teší najmä na dvoch britských politikov. V prvom rade na opäť populárneho Nigela Faragea, ktorý by bol podľa neho vraj najvhodnejším vyjednávačom Veľkej Británie pri rokovaní o podmienkach brexitu s Európskou úniou. No a potom na Borisa Johnsona, ktorý práve zažíva svoju životnú šancu chopiť sa žezla v Konzervatívnej strane a tak v tomto prípade stať sa i premiérom Spojeného kráľovstva. Do nočnou morou sužovaného Albiónu prikvitla, zdá sa, ďalšia. Tentoraz globálna.