Medzi Moskvou a Portsmouthom

Dalo by sa pýtať, či diplomacia, ktorá pripravovala návštevu Petra Pellegriniho v Moskve a Petrohrade, nemohla urobiť aspoň pokus o jej presunutie na iný termín. Práve preto, že Pellegrini do Ruska neletel na kortešačky, ale vybavovať suroviny. Také stretnutia sa zvyknú prekladať ľahšie, ako slávnostné príležitosti viazané na konkrétny dátum.

05.06.2019 20:00
debata (14)

Keď už sme pri tom, podobne by sa dalo opýtať tých, čo plánovali zahraničné cesty Andreja Kisku. Obligátna záverečná návšteva Prahy je pekná vec, príležitosť stretnúť sa so štátnikmi kompletnej Európskej únie a zďaleka nielen tej, je vec druhá. A stihnúť sa dalo oboje, pričom na prezidenta by sa sotva dakto hneval, ak by sa bolo poradie obrátilo.

Opýtať by sa dalo možno i v kancelárii predsedu Národnej rady. Všetci len akosi cítime, že Andrejovi Dankovi je v Minsku lepšie, ako by mu bolo v anglickom Portsmouthe, kde si hlavy štátov a šéfovia vlád pripomínajú sedemdesiatpäť rokov od vylodenia spojencov protihitlerovskej koalície v Normandii. I tu sa dá domnievať, že Alexander Lukašenko by sa nijako zvlášť neurazil, keby z Bratislavy prišla žiadosť o preloženie termínu Dankovej cesty o pár dní.

Určite z toho netreba robiť hystériu, ale fakt, že ani jeden z trojice našich najvyšších ústavných činiteľov do Portsmouthu nešiel a namiesto nich je tam za nás podpredseda vlády Richard Raši, nám isto na medzinárodnej prestíži nepridáva. Škoda.

Fakt, že ani jeden z trojice našich najvyšších ústavných činiteľov do Portsmouthu nešiel, nám isto na medzinárodnej prestíži nepridáva.

O operácii Overlord, ktorá v júni 1944 ohlásila záverečnú fázu vojny v Európe, sa už toho u nás popísalo dosť. O to viac, že za bývalého režimu sa o nej hovorilo len veľmi málo, a ak, tak ako o operácii, ktorá prišla trestuhodne neskoro a ktorej hlavným účelom bolo skôr zabrániť tomu, aby celú kontinentálnu Európu od nacistov oslobodili Sovieti sami.

Ako každá správna propaganda, i táto miešala demagógiu so zrnkami pravdy. Otvorenie druhého frontu sa dlho odkladalo, hoci Stalin oň spojencov žiadal ešte v čase, keď Sovietsky zväz krvácal na stepiach pred Stalingradom. A konečné rozhodnutie nepochybne padlo aj vo svetle úvah o budúcnosti Európy: protihitlerovská koalícia postupne prechádzala od otázok materiálnej pomoci pre bojujúce krajiny k otázkam povojnového rozdelenia sveta.

V júni 1944 bol však koniec vojny v Európe vzdialený ešte deväť krvavých mesiacov: podľa rôznych štatistík počty obetí posledného roka vojny predčili všetky vojnové roky predtým. Inak povedané, keď sa na plážach Normandie proti nemeckým guľometom vylodili prvé invázne jednotky, Tretia ríša bola ešte ani zďaleka nebola bezmocná.

Hrdinstvo a obete spojeneckých vojakov pri oslobodzovaní národov Európy nijaké politické úvahy neumenšia. Napokon, to isté platí pre vtedajších vojakov Červenej armády, ktorí hnali nacistov od Volgy až do Berlína. Keď sa napokon obe vlny v Nemecku stretli, padali si navzájom do náručia; pre ľudstvo urobili to najlepšie, čo mohli. Politici, to bola vtedy iná história. A je dodnes.

© Autorské práva vyhradené

14 debata chyba
Viac na túto tému: #Moskva #studená vojna #Portsmouth #Andrej Kiska #vylodenie spojeneckých vojsk #Peter Pellegrini