Popularita Andreja Kisku ako prezidenta nemusela mať prakticky žiaden priamy súvis s jeho konkrétnymi politickými názormi. Napokon, tie dodnes, aspoň čo sa mnohých dôležitých oblastí týka, zostávajú záhadou. Jeho prezidentovanie však za neho definoval jeho arcisúper Robert Fico a rôzne kauzy a škandály, na ktoré Ficov Smer nedokázal odpovedať inak, než s aroganciou politikov, ktorí si zvykli na to, že sú karavánou, čo ide ďalej bez ohľadu na vytie málopercentných šakalov.
V takomto prostredí namiesto programu naozaj často stačilo populisticky rozprávať o slušnosti, vracaní Slovenska jeho občanom a podobne. Rozhodne to stačilo aspoň natoľko, že Kiskova strana mieša vody slovenskej politiky ešte skôr, ako vôbec vznikla, nieto ešte, že by bol už niekto videl jej personálne obsadenie, program a zámery.
Prieskum agentúry AKO ukazuje, že Kiskova strana – zatiaľ dokonca ešte bez názvu – hrozí odobrať isté percentá prakticky všetkým najväčším momentálnym hráčom na scéne. Počnúc Smerom, cez SaS či OĽaNO až po Progresívne Slovensko. Tomu dokonca viditeľne najviac, na čom však nie je nič podivné. Práve odtiaľ sa totiž najviac ozývali hlasy vyzývajúce Kisku, aby namiesto budovania vlastnej strany išiel radšej rovno k nim, čím lídri PS svojich voličov od začiatku učili, že oni a Kiska sú vlastne zameniteľní.
Tých necelých jedenásť percent, ktoré prieskum Kiskovej strane prorokuje, zrejme nie je celkom to, čo si asi Kiska sľuboval, keď rečnil o spájaní opozície pod svoju zástavu. Stále je to však dosť na to, aby sa niektoré politické strany začínali obávať o svoje elektoráty. A dávať svoju neľúbosť i nahlas najavo.
Kiska je majster politického marketingu. Byť špongiou, ktorá pojme akýkoľvek obsah a účel, aký si do nej naprojektujú či vysnívajú jej používatelia, je skvelá politická stratégia. Aspoň v štáte, kde sa politika zužuje na výkriky o zlodejoch, mafiánoch a slušných ľuďoch.
Mimochodom, určite je to dosť i na to, aby sa teraz Fico snažil vrátiť vo svojej vlastnej strane na piedestál, tváriac sa ako železný muž, ktorý ju ako jediný môže o rok viesť do rozhodujúcej zrážky – s Kiskom. Ak sa teraz nespokojenci v Smere zľaknú postaviť sa kriticky k svojmu predsedovi ešte skôr, ako ich definitívne stiahne pod hladinu ako symbol všetkého, čo sa v uplynulej dekáde nepodarilo či celkom zmrvilo, bude to do istej miery dané tiež Kiskovou prítomnosťou vo voľbách 2020.
Isteže, keď sa Kiskova strana začne konkrétnejšie politicky vyfarbovať, čomu sa časom nevyhne nijaká strana, jej publikum sa môže začať ešte zužovať. To je však ešte relatívne ďaleko.
Darmo je. Namočíte špongiu do saponátu a umyjete si riad alebo chrbát. Postriekate ju okenou a spriehľadníte si obloky. Nasiaknutá vodou pomôže utíšiť horúčku a školáci ňou utierajú tabule. Byť špongiou, ktorá pojme akýkoľvek obsah a účel, aký si do nej naprojektujú či vysnívajú jej používatelia, je skvelá politická stratégia. Aspoň v štáte, kde sa politika zužuje na výkriky o zlodejoch, mafiánoch a slušných ľuďoch.