Dúfal som, že je zrozumiteľné aj v čínštine. (Ak zrozumiteľné nie je, dnes, pri tridsiatom výročí svojho telegramu, ho uvádzam aj po čínsky: 呸！) No pre prípad, že by nebolo zrozumiteľné vtedy, som im po telegrame poslal 9. júna ešte aj list. Dodnes si pamätám ich vtedajšiu pražskú adresu: Majakovského ulica 22.
Podobne ako iné moje vtedajšie texty, aj list čínskemu veľvyslanectvu – popritom, že ho odvysielal zahraničný rozhlas – vyšiel vtedy tlačou iba po maďarsky, publikoval ho budapeštiansky časopis Kapu.
Mocipáni, ktorí vtedy v Číne spáchali ten hnusný čin, podobne ako tí naši, ktorí s ním vtedy súhlasili, sú už na penzii alebo na druhom svete. No podobní násilníci, aj keď pod inými heslami, sa neprestávajú drať k moci zas a znova. Nielen vo svete, ale opäť aj u nás.
Na počesť zmasakrovaných čínskych študentov, ale aj na počesť Jána Kuciaka a jeho snúbenice, dnes znova publikujem svoj List čínskemu veľvyslanectvu z 9. júna 1989.
List čínskemu veľvyslanectvu
9. júna 1989
Vážený pán veľvyslanec,
7. júna 1989 som Vám poslal protestný telegram. Telegramom som protestoval v prvom rade proti krvavému masakrovaniu demonštrujúcich čínskych študentov.
No protestoval som ním zároveň aj proti výkladu tohto vraždenia, ktoré, ako som sa dočítal v našich novinách, sa má vraj chápať ako „rozhodný zásah proti kontrarevolúcii“, ako údajná „obrana socialistického zriadenia“.
Vieme, ako to býva – nielen v Číne, ale kdekoľvek v neslobodnom svete. Aby mohli vyraziť tanky, vymyslí sa nepriateľ, ktorého nikto nikdy nevidel – a krv, ktorá tečie po dlažbe, je napokon vždy len krvou nevinných detí.
Je neprípustné takto používať zbrane!
A je neprípustné takto používať slová!
Takéto neprípustné veci sa dejú aj v hre Násilník od veľkého čínskeho dramatika Kuana Chan-čchinga, ktorú som (v spolupráci so sinologičkou pani Danou Kalvodovou) prekladal a na javisku Poetického súboru Novej scény sme ju uviedli – ako možno viete – už roku 1978. Koniec tej hry je však šťastný! V jej závere prichádza sudca Pao, aby povedal, že Lu Čaj-lang zneužíval moc a slávu a preto musí byť potrestaný, zatiaľ čo chlapci sú zapísaní do zoznamov učencov, ktorým dôveruje ľud.
Aj pravda dejín je takýto sudca Pao, aj ona – hoci nie vždy hneď – ale predsa napokon vždy prichádza.
Nuž, teda nielen v Číne, ale v každej krajine musí raz nastať skutočná demokracia, keď veci budú mať svoje pravé mená a ľudský život pravú hodnotu, keď túžba po slobode a pravde sa nebude môcť označovať za kontrarevolúciu a keď násilie, obhajujúce mocenské záujmy niekoľkých jednotlivcov, sa nebude môcť vydávať za obhajobu záujmov ľudu.
Ľubomír Feldek