A keby sa predsa niekto vzoprel, nezazvonili by mu, povedzme, umieráčik, a tá hanba by pre celú rodinu znamenala iste trest väčší, než muky pekelné. To bolo, pravdaže, v iných časoch, premýšľanie sa trestalo (možno) ešte tvrdšie ako dnes.
Teraz prišla správa zo Sklených Teplíc. Tamojší farár sa rozhodol spätne vyúčtovať „dlžné“ do zvončeka, pretože zosnulý, ktorý bol na invalidnom dôchodku, nechodieval do kostola, a sám tak ostal „dlžný“ za 52 nedieľ, počas ktorých mal prispieť vždy jedným eurom. Inak mu nezazvoní umieráčik.
Nie je žiadna novinka, že katolícki, ale aj evanjelickí či gréckokatolícki veriaci prispievajú pri návšteve kostola „do kasičky“, a ani to nie je tajné, že z toho cirkvi financujú chod diecéz – elektrinu, údržbu, rekonštrukcie. Tajné však nie je ani to, že cirkvi sú stále podporované štátom, vlastnia množstvo majetku, nemajúc radi, ak sa im to pripomína, a príspevky od veriacich nezdaňujú.
Je to tradícia – väčšina veriacich sa jej drží, lebo chce. Lenže práve pre toto všetko je výška príspevku dobrovoľná, a je to tak správne. Nikto nemôže nútiť ľudí v obmedzených – napokon, akýchkoľvek! – finančných podmienkach, že majú prispievať, ani sa sťažovať, že prispievajú málo. A ešte tým ja podmieniť, či mu po smrti zazvonia.