Zamrznuté konflikty roztrúsené kade-tade po svete občana nezaujímajú. Prečo by aj mali – sú ich desiatky, Slovensko ich nevyrieši a cenu chleba u nás neovplyvnia. Ale zodpovedná diplomacia ich sledovať musí, tak ako meteorológia sleduje vývoj počasia nielen priamo nad našimi hlavami. Zamrznuté konflikty sú totiž nehybné iba navonok: niektoré sa môžu vymrštiť ako stlačená struna a destabilizovať blízke či široké okolie. No a pretože viaceré sa usídlili v priestore, kde pôsobí Organizácia pre európsku bezpečnosť a spoluprácu (OBSE), ktorej Slovensko práve predsedá, máme teraz dvojnásobný dôvod sa nimi zaoberať.
Vonkajšími symbolmi zamrznutého konfliktu býva ostnatý drôt, zaťatosť dotknutých strán (obvykle dvoch štátov) a jedna ruka vždy na spúšti zbrane. Každý takýto konflikt však má vlastný kontext. Niektoré sa týkajú principiálnych sporov spojených s územím a so suverenitou, iné pripomínajú bizarné hádky o kozí chlp. Jedno však majú spoločné: ich prvými bezprostrednými obeťami sú obyčajní ľudia, ktorí za nič nemôžu. Na tento aspekt sa sústreďuje aj slovenské predsedníctvo v OBSE: keď už nemožno pohnúť s problémom ako takým, treba aspoň urobiť znesiteľnejšími jeho dosahy na život obyvateľov.
Ak to uchopíme širšie, vlastne aj mnohí z nás prežili desaťročia v podmienkach obrovského zamrznutého konfliktu – „studenej vojny“. Máme s tým teda viac skúseností, ako sa zdá. Stovky miliónov ľudí sa stali rukojemníkmi dvoch znepriatelených systémov, z ktorých jeden vyhlasoval, že jeho historickou úlohou je poslať do hrobu ten druhý, no a druhý sa panicky obával barbarov, ktorí siahali na jeho hodnoty a existenciu.
Isteže, aj pod ľadovou škrupinou pulzoval pestrý život, naplnený po okraj ľudskými bolesťami a radosťami, ale nad všetkým čneli strašné heslá štátov, hovoriace občanovi asi toto: Ja som tvoj štát, ja ti chcem len dobre, ja viem, čo ťa ohrozuje, ja ťa pred tým nebezpečenstvom ochránim, ale musím byť silný a odhodlaný, a ty musíš robiť, čo ti prikážem, a ja ťa to budem učiť, vrátane schopnosti nenávidieť a v prípade potreby aj zabíjať.
Buďme vďační – komu ale? – že sa nikto nakoniec neodhodlal roztápať ľady studenej vojny atómovými či neutrónovými hlavicami alebo inými nástrojmi hromadného usmrcovania. Čo bolo onou povestnou prvou trhlinou, na ktorej sa ľadová škrupina začala lámať, o tom ešte budú dlhé diskusie. Tých príčin muselo byť viacero (ekonomických, strategických, hodnotových, psychologických) a ich vzájomným spojením sa udialo to, čo sa skôr alebo neskôr udiať muselo. Navonok čudné vysvetlenie, na ktorom zhoda asi nebude. Ale azda sa všetci zhodneme na tom, že zamrznutý konflikt, malý alebo veľký, provizórny alebo dlhodobý, je nakoniec vždy prijateľnejším riešením, ako konflikt horúci a krvavý.