Hoci všeobjímajúci názov jeho novej strany má za cieľ prilákať čo najviac voličov, Kiska je v skutočnosti konzervatívec s veľmi vyhranenými názormi. Jasne to dal najavo už pred štyrmi rokmi, keď podporil referendum za rodinu, a nič sa na tom nezmenilo.
Vyhlásiť hneď na úvod, že budem rozhodne trvať na tom, aby v programovom vyhlásení budúcej koalície nebola ani zmienka o Istanbulskom dohovore, registrovaných partnerstvách či adopciách detí homosexuálnymi pármi, nie je práve najlepší spôsob, ako rozbehnúť novú stranu.
Z tohto hľadiska je Kiska rovnaký politický amatér ako Igor Matovič, ktorého si vybral za „obeť“. Stratégia zaútočiť na najslabšieho jedinca v stáde (s cieľom získať jeho voličov) je osvedčená taktika predátorov, ale každý lovec vie, že ísť s bubnom na zajace sa nevypláca.
Jednak odplaší potenciálnych voličov (lebo tí, čo sa už raz sklamali v SaS, kvôli tomu, že nepresadzovala svoju liberálnu agendu, budú teraz veľmi opatrní) a jednak úplne zbytočne tlačí k múru svojich potenciálnych koaličných partnerov.
Najpravdepodobnejší scenár po budúcich voľbách bude preto takýto: keďže kultúrno-etické otázky strany rozdeľujú, bude najjednoduchšie ich odložiť „do šuplíka“. Navyše, na Slovensku strany síce majú rôzne nálepky, ale v drvivej väčšine sú hodnotovo konzervatívne.
Aj preto možno ľudí u nás strašiť „extrémnym liberalizmom“, hoci požiadavky, ktoré z liberálneho tábora zaznievajú, sú už inde úplnou samozrejmosťou, takže o nejakom extréme nemôže byť ani reč.