Podľa nedávneho prieskumu viac ako 60 percent členov Konzervatívnej strany si želá brexit aj za cenu, že by sa po ňom osamostatnilo Škótsko. Takmer 60 percent z nich preferuje brexit, aj keby sa Severné Írsko rozhodlo odtrhnúť a spojiť sa s Írskou republikou. Väčšina toryovcov trvá na brexite i vtedy, keby mal vážne poškodiť britskú ekonomiku aj ich vlastnú stranu.
Príklad s nešťastným Titanicom, samozrejme, kríva viac ako len na jednu nohu. Prinajmenšom však v tom, že posádka a pasažieri by v hypotetickom hlasovaní rozhodovali iba sami za seba, nie za všetkých obyvateľov Spojeného kráľovstva. Čo je výsada politickej strany, ktorá je v Británii práve pri moci a vo vnútrostraníckom referende rozhoduje o svojom novom predsedovi, ktorý sa zároveň stane premiérom.
Bolo by vlastne obrovským prekvapením, keby sa strana, ktorej väčšina túži po rýchlom brexite hoci aj za cenu sebazničenia, nakoniec rozhodla uprednostniť namiesto bývalého ministra zahraničných vecí Borisa Johnsona súčasného šéfa diplomacie Jeremyho Hunta. Hunt sa síce usiluje chytať stranícky vietor do plachiet, ako len vládze – v referende hlasoval proti brexitu, odvtedy si však stihol osvojiť nielen odchod z EÚ ako taký, ale aj tézu, že lepší brexit bez dohody ako žiaden brexit – na Johnsona však nemá.
Ak chceme tvrdiť, že Johnson je ešte stále politikom, ktorý sa snaží za každú cenu nadbiehať masám, musíme dodať, že najväčšia sila tých „jeho“ más nie je daná štatistikou, ale ich hlučnosťou.
Vzhľadom na prieskumy, podľa ktorých väčšina Britov už dávno po brexite netúži – ani nehovoriac o brexite bez dohody – je vlastne ťažké aplikovať na Johnsona obvyklú nálepku: populista. Ak chceme tvrdiť, že niekdajší londýnsky starosta je ešte stále politikom, ktorý sa snaží za každú cenu nadbiehať masám, musíme k tomu dodať, že najväčšia sila tých „jeho“ más dnes nie je daná štatistikou, ale ich hlučnosťou.
Napokon keď za vás kope bulvár, keď vaša strana po rokoch úpadku konečne dospela do bodu, v ktorom už nevie, ako ďalej, a ak máte ten pochybný dar predstierať, že nevyžiadané a sústavné sebaobnažovanie je vlastne vašou politickou prednosťou – načo by vám boli reálne čísla? Miniškandál s hlučnou hádkou Johnsona a jeho partnerky, počas ktorej minulý týždeň vydesení susedia zavolali políciu, sotva položí politika s takýmto profilom.
V britskej politike sa už istý čas chvályhodne nenosí povyšovanie bežného intímneho života verejných predstaviteľov na politickú tému číslo jeden. Ak to, pravdaže, nie sú veci, ktoré by hraničili so zákonmi. To sa zatiaľ nevie. Vie sa však, že Johnson za žiadnu cenu nemieni verejne vysvetľovať niečo, čo nepripravil, nezaranžoval a patrične bulvárne neokorenil on sám. Pódium pre britskú imitáciu Donalda Trumpa je pripravené.