Keby boli poslanci takí efektívni aj v iných prípadoch, napr. pri voľbe kandidátov na ústavných sudcov, Slovensko by bolo rajom na zemi…
Treba povedať, že nápad zaviesť limity na financovanie politických strán má svoje racio. Napríklad momentálne platný inštitút „tretej strany“ je výsmechom rovnosti šancí. Ak je stanovený nejaký finančný strop pre kandidáta či stranu, tak potom ho predsa nie je možné obchádzať prostredníctvom rôznych donorov, ktorých počet je neobmedzený. To akoby sme na ceste mali stanovenú maximálnu rýchlosť, no v ľavom pruhu by mohli jazdiť rýchlejšie tí, ktorí majú viac peňazí. Výsledkom by bol chaos.
Rovnako rozumné sa javí aj stanovenie maximálnej sumy ročného členského príspevku a zavedenie limitu na dary 3,5 milióna eur. Všetky tieto opatrenia sú krokom proti oligarchizácii politiky.
Na druhej strane sa nemožno ubrániť dojmu, že tieto opatrenia sú prijímané účelovo. Ak by sa neobjavili nové strany, ktoré môžu zamiešať karty na politickej scéne, tak by Andrej Danko pravdepodobne nebol taký úzkostlivo transparentný. Pretože ak politici ani za 21 rokov nedokázali zrušiť jeden volebný obvod, ktorý je dedičstvom mečiarizmu, tak potom takáto horúčkovitá snaha meniť pravidlá hry osem mesiacov pred voľbami zaváňa obavami o vlastnú budúcnosť.