Prečo však potom štát cíti nutkanie nastavovať školstvo, svoje najdrahšie dieťa a záruku vlastného pokračovania, podľa potrieb bezohľadného a vrtošivého trhu? Aj keby sa štát trafil do niektorých prognóz, kam sa bude uberať výroba či konzumácia, čo je možné, pretože naozaj nie je také teľa, ako niekedy vyzerá, uvedená logika neprináša žiadnu štátotvornú hodnotu. Nech ju obhajujú tí, ktorým ide hlavne o ľudský substrát v biznise a zisku.
V cárskom Rusku v 19. storočí jeden svojrázny minister ľudového (!) vzdelávania gróf Tolstoj (pozor, nezamieňať s menovcom – spisovateľom) zámerne podporoval humanitné predmety v školskom systéme: dejiny, literatúru, náboženstvo. Cez ne chcel formovať vlastenectvo, vernosť tradíciám aj odolnosť voči hriechu. Naopak, zaznával prírodné a exaktné vedy, v ktorých videl semenisko materializmu, nihilizmu a deštrukcie. Jeho vzdelávacia politika mala zabezpečiť štátu stabilitu a národu prosperitu. V konečnom dôsledku poslúžil najmä cárskej moci, ktorej neslávny koniec poznáme.
Dnes je to všetko, samozrejme, o úplne inom – lenže z nejakého tajomného dôvodu býva život tvrdohlavo vždy o tom istom. Súčasná snaha o pragmatické nastavenie školstva je zrozumiteľná. Len aby sa z nej nestala oná tolstojovská logika naruby, keď sa bude uprednostňovať jeden pilier na úkor ostatných. Isteže, štát s ekonomicky neadaptovanou populáciou v produktívnom veku nemôže byť v záujme nikoho. Ale čo keď občan s kvalitným všeobecným vzdelaním je pre spoločnosť perspektívne cennejší ako ten, čo má profesiu istú, ale nevie sa dokedy? Kto osobne uprednostňuje druhú cestu, tomu treba dať príležitosť a podporiť ho, ako každého. Ale duálne vzdelávanie, alebo hocijakým iným termínom to pomenujeme, nemá byť hlavným cieľom štátneho úsilia v oblasti školstva.
A ešte. Neverme, že nás medzinárodné organizácie (ako OSN, UNESCO, ale aj OECD) cez ich štatistiky, príručky, programy, odporúčania a nekonečné konferencie a semináre naučia, ako majú vyzerať naše školy a učebné osnovy. Ani poškuľovať po zahraničných príkladoch príliš netreba – čo sa osvedčilo hoci vo Fínsku, neplatí všade. Realita je priamočiarejšia a krutejšia: ak toto Slovensko a jeho elita nezvládne, nikto iný to neurobí. Stav školstva je pre spoločnosť spoľahlivejším indikátorom reálnej budúcnosti ako stav ekonomiky.