Filmovým jazykom povedané, nebola to vlastne repríza, ale remake. Dve z hlavných postáv boli predsa medzitým obsadené novými hercami a z pôvodnej zostavy zostal len jeden. Čo čert nechcel, práve ten, ktorý si zo svojho podpisu nerobil ťažkú hlavu ani vtedy, ani teraz.
Keďže Andrej Danko sa neunúval oznámiť svoj úmysel pozvať na oslavy SNP Alexandra Lukašenka ani nášmu rezortu diplomacie, táto zvesť nemala ako oficiálne doputovať ani do prezidentského paláca. Partnerom bieloruského prezidenta však nie je slovenský predseda parlamentu, ktorý dodnes nevzal na vedomie, že nemá mandát na výkon zahraničnej politiky nášho štátu.
Dokonca ani vtedy nie, keď sa v prezidentskom paláci akurát menia stráže, ako počas Dankovho výletu do Minska. Nejde tu predsa o osobu, ale o inštitúciu hlavy štátu. Práve tak, ako nejde o meno momentálneho šéfa diplomacie, ale o diplomaciu ako takú. A navlas tak, ako by ani Dankovi v zahraničí nemalo ísť o jeho osobné politické chute, ale o štát, ktorého je predstaviteľom.
Partnerom pre iných prezidentov môže byť len naša prezidentka, ktorá Lukašenka nepozvala, ani pozvať nechcela. A ktorá sa teraz cítila byť povinná povedať to nahlas.
Všetko je teda, ako bolo. Deklarácia podpísaná, zahraničnopolitická orientácia Slovenska nezmenená. Lenže i s Dankom je všetko po starom. Zbytočné blamáže, zbytočná hanba, zbytočné pochybnosti.