Nástup Progresívneho Slovenska možno okrem šťastného načasovania pričítať i tomu, ako efektívne sa nováčik na scéne dokázal odlíšiť od konkurencie. Od súčasnej vlády sa táto strana dištancovala od začiatku, rovnako ako „staré pušky“ zo zvyšku opozície, jej predstavitelia sa však zároveň dištancovali i od starých pušiek samotných.
V prvom rade ideologicky, keď dokázali v časti publika vzbudiť nádeje, že liberalizmus sa nemusel u nás ešte celkom sprofanovať v rukách Richarda Sulíka a jeho „tímlídrov“. Pochopiteľne, na veľkú neľúbosť Sulíka, ktorého ľudia začali PS ciachovať za prezlečených komunistov. V ďalšej časti publika zasa dokázali vyvolať pocit, že na sociálne cítenie by nemusela mať u nás monopol stranícka byrokracia Roberta Fica. Isteže, na veľkú neľúbosť niektorých smerákov, ktorí začali PS nasadzovať psiu hlavu prezlečených rozvracačov nášho tradičného systému, ktorý inak predsa tak bezchybne funguje.
Samozrejme, že čas ešte ukáže, čo všetko mohli byť od začiatku len ilúzie a čo všetko by neprešlo sitom rokovaní pri nejakej prípadnej budúcej deľbe moci v štáte. Bolo by len napodiv, keby sa PS začalo zbavovať svojej dosiaľ úspešnej „inakosti“ s takým predstihom a tak lacno, ako by to bolo rozpustením sa v nejakých blokoch, po ktorých sa tu dnes volá.
Ak nazveme etablovanie sa PS úspechom, stranícky nástup Andreja Kisku možno prinajlepšom označiť za rozpačitý. Keď chce teda exprezident zo svojich päťpercentných výšin diktovať podmienky budúcej vlády niekomu, kto už dosiahol na pätnásť percent, znie to zábavne.
Ak nazveme etablovanie sa PS úspechom, stranícky nástup Andreja Kisku možno prinajlepšom označiť za rozpačitý. Koncertní promotéri dobre vedia, že nezaškodí, keď hlavná hviezda večera trochu napína publikum, kým vystúpi na scénu. Tu však hviezda na pódium vybehla vtedy, keď už polovica divákov znudených vyčkávaním odišla domov. Navyše hneď jeho prvým číslom bolo kladenie ultimát tým, čo stihli opanovať pódium ešte pred ním.
Keď chce exprezident zo svojich päťpercentných výšin diktovať podmienky budúcej vlády niekomu, kto už dosiahol na pätnásť percent, znie to zábavne. Asi tak, ako keď predstavitelia PS/Spolu naďalej snaživo vykladajú o „prirodzených spojenectvách“ a predvolebnej spolupráci. Pochopiteľne, staré pušky, ktoré sa medzitým potápajú, rozprávajú tiež o spolupráci a spoločných blokoch. S tým rozdielom, že kým PS/Spolu sa držia Kisku, pretože si myslia, že im opticky pomôže udržiavať si dištanc od SaS a OĽaNO, taký šéf OĽaNO potrebuje nejaký blok jednoducho preto, aby sa sám udržal nad vodou.
Lenže na 99 percent ani jeden z týchto blokov si na jar nebude môcť dovoliť nepotrebovať ten druhý. Para nad hrncom stúpa, otázkou len je, kto vie, čo sa v ňom vlastne varí…