Trumpova slabosť pre diktátorov, autokratov a vládcov, ktorých pramálo zaujímajú názory ľudí, ktorým vládnu, je známa a analytici z nej často dochádzajú k ďalekosiahlym záverom. Väčšinou nie veľmi povzbudivým pre možné ďalšie osudy demokracie. Ak odhliadneme od prostého faktu, že autokracia skrátka musí čímsi imponovať niekomu, kto prežil celý svoj život na čele rodinnej firmy, v ktorej má on sám prvé i posledné slovo, je tu ešte jeden faktor.
Žiaden demokratický politik, ktorý by sa musel obávať voličov, si nemôže dovoliť zahrať na strunku v hĺbke duše neistému a aj preto extrémne samoľúbemu prezidentovi tak, ako práve autokrati a autoritári dnešného sveta. Kto v Európskej únii by dnes zariadil, aby Trumpovu cestu z letiska lemovali akurát jeho nadživotné portréty na priečeliach budov v uliciach bez jediného hlúčika prejavujúceho iný názor, ako to dokáže rodina Saudov v Rijáde? A kto môže na jeho adresu posielať falošné vyšperkované chválospevy bez toho, aby sa musel čo i len teoreticky zaoberať tým, čo na to povie domáca verejná mienka – ako Kim?
Žiaden demokratický politik, ktorý by sa musel obávať voličov, si nemôže dovoliť zahrať na strunku extrémne samoľúbemu prezidentovi tak, ako práve autokrati a autoritári dnešného sveta.
Možno ak by demokratickí politici sveta dokázali pred Trumpom jednou rukou otvárať peňaženky svojich krajín a druhou rukou pritom rolovať ohromné červené koberce, svet by bol jednoduchší a diplomacia by sa vo vzťahoch so Spojenými štátmi stávala zbytočnou. Takto máme všetci smolu: svet sa stáva jednoduchší pre politikov, o ktorých by sme nemali stáť ani vo svojoch najhorších snoch.
„Keď som sa ujímal úradu, bol to šialený neporiadok, diali sa zlé veci. Posledného dva a pol roka panuje mier bez toho, aby bolo niečo podpísané, len na základe vzťahov,“ vyhlásil Trump po tom, čo urobil svojich historických desať krokov dovnútra Severnej Kórey a späť. V sprievode vládcu jedného z najbrutálnejších režimov, aké dnes možno na tejto planéte nájsť.
Lenže politika nefunguje ako reality show. Dokonca ani v Trumpovom svete. Výsledkom prvého stretnutia s Kimom pred rokom v Singapure bola dohoda, ktorá nikoho k ničomu nezaväzovala a hypotetické záväzky vlastne ani len nedefinovala. Druhé stretnutie začiatkom tohto roka v Hanoji sa skončilo chladným mlčaním, ktoré len podčiarklo známy fakt: Singapur Kima od jadrových zbraní nijako zvlášť neodradil.
Tretie stretnutie, zvolané – ak máme veriť producentovi a hlavnému predstaviteľovi show v jednej osobe – cez Twitter a zrežírované pre les prítomných televíznych kamier, bolo, samozrejme, lepšou eventualitou, než akou by bola bitka či nebodaj rovno vojna. Lenže keď na to príde, „vzťahy“ vládcov bez zmlúv a dohôd žiadnej bitke ani vojne nezabránia. Svet potrebuje nudnú zodpovednosť oveľa viac ako bombastické ratingy sledovanosti.