Niežeby nebol naporúdzi dostatok kandidátov, ktorí by takýmto v zásade vznešeným kritériám vyhovovali. Problém je skôr v tom, že podobné vznešené kritériá si vyžadujú takpovediac, „dozor zhora“, zatiaľ čo voľby bývajú záležitosťou opačného garde.
Po eurovoľbách v únii nie je žiadna politická skupina, ktorá by mohla o sebe hovoriť ako o hegemónovi. Strany združené vo frakcii ľudovcov síce vo voľbách do EP nominálne zvíťazili, nemajú však väčšinu a tú nemajú ani spoločne so socialistami, pričom práve tento konglomerát dvoch najsilnejších blokov mal doteraz hlavné slovo.
Stredopravo-stredoľavý konsenzus neskolaboval. Po stratách, ktoré obidve frakcie zaznamenali, len stratil predošlú rozhodujúcu silu. Nič, čo by si vyžadovalo hlasovanie, nepôjde bez nejakej dohody s frakciami liberálov a zelených. A to hovoríme len o prekreslenej, ale stále ešte do veľkej miery „tradičnej“ politickej mape Európskeho parlamentu. Na úrovni členských štátov únie, čiže v Európskej rade, sú podmienky oveľa komplikovanejšie.
Po eurovoľbách v únii nie je žiadna politická skupina, ktorá by mohla o sebe hovoriť ako o hegemónovi.
Keď nemeckej kancelárke Angele Merkelovej vypadol z hry o šéfa Európskej komisie jej kandidát, doterajší šéf frakcie ľudovcov v EP Manfred Weber, kompromisným východiskom malo byť to, že Weber bude šéfovať Európskemu parlamentu a predsednícke kreslo v komisii pripadne kandidátovi socialistov, Holanďanovi Fransovi Timmermansovi.
Takýto postup však z jednej strany nepriamo napadol francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý vyhlasuje, že je najvyšší čas opustiť (vôbec nie dlhodobú) praktiku tzv. špicenkandidátov – čiže kandidátov, na ktorých sa najprv dohodnú predstavitelia členských krajín. Na mieste šéfa komisie Macron sám vraj pôvodne favorizoval Michela Barniera, ktorý bol hlavným brexitovým vyjednávačom únie s Veľkou Britániou.
Z druhej strany veci komplikuje nesúhlas Viktora Orbána a Jaroslawa Kaczynského s kandidatúrou Timmermansa. Ten patril v uplynulom období k hlasným kritikom vlád Maďarska a Poľska pre porušovanie zásad demokracie a právneho štátu. Orbán v podstate z podobných dôvodov navyše kritizuje i šéfa svojej vlastnej frakcie Webera.
Pravdaže, Weber a Timmermans nie sú jedinými kandidátmi. Napokon, reč je i o novom vedení európskej diplomacie a Európskej centrálnej banky. Súčasný zásek v únii sa možno už práve v týchto chvíľach stáva minulosťou. Je len dobré pripomenúť, že výsledkom nakoniec nemusia byť len kompromisy týkajúce sa vznešených kritérií, ale aj kompromisy s takýmito kompromismi. Nepôjde len o geografiu či rody. Pôjde aj o Merkelovú, Orbána či Macrona.