Do volieb zostáva zhruba trištvrte roka, čo je za iných okolností more času. Politické strany však veľa času nemajú. Najmä tie, ktoré sa snažia udržať nad päťpercentnou hladinou.
Ťažko povedať, ako by asi vyzerala kampaň OĽaNO, keby sa Igor Matovič pokúšal presvedčiť voličov o „starých dobrých hodnotách“, ktoré jeho hnutie prinieslo na scénu, tak trochu na spôsob podobného pokusu Richarda Sulíka a jeho SaS. Najstaršou (či aj najlepšou, je iná vec) „hodnotou“ Matovičovho projektu je totiž jeho schopnosť vyvolávať chaos a hluk.
Protikorupčná rétorika je fajn a na Slovensku nikdy nezaškodí, ak sa politikom bude pripomínať, že ich skutky sú viditeľné aj vtedy, keď si práve myslia, že nie. Napokon práve preto dokázal Matovič svojho času pritiahnuť aj zopár whistleblowerov. Na to, aby si takúto líniu v očiach voličov aj udržal, by však Matovič nesmel hystericky túžiť po víťazstvách s veľkým V: jeho snahy zakončiť každú kauzu veľkolepým odhalením viedli prinajlepšom k šíreniu konšpiračných bludov a k podpore agresivity a zloby vo verejnom priestore. A to ešte nehovoríme o jeho neschopnosti dať svojmu hnutiu nejaký pevnejší tvar a o jeho zvláštnom talente štvať a popudzovať práve tých ľudí, ktorých sám potrebuje.
Rozhovory o spolupráci, paktoch a koalíciách bývajú úspešné spravidla vtedy, keď je všetkým zúčastneným jasné, čo tým môžu získať. Práve to je však to, čo dnes nikto nevie. Všetci len tušia, že Národná rada po voľbách 2020 nebude veľmi pripomínať tú súčasnú.
Keď sa teda Matovič zoči-voči pádu svojej popularity namiesto „starých dobrých hodnôt“ utieka k bombastickej novinke v podobe platformy pre „obyčajných kresťanov“, vlastne tým, paradoxne, naozaj oprašuje starú hodnotu: tú svoju, v podobe zvyšovania chaosu.
Hoci päť- až sedempercentný nástup Andreja Kisku musel byť trpkou pilulkou pre exprezidenta, ktorý sám seba akosi automaticky videl budúcim premiérom, pravdou je, že svoje miesto na politickom trhu nezvolil náhodne. Keďže lídri PS neboli dostatočne nadšení predstavou, podľa ktorej si mal po odchode z Prezidentského paláca v podstate rovno presadnúť do šéfovskej stoličky u nich, Kiskovi nezostalo, než hľadať si miesto na konzervatívnom konci opozičného spektra.
V praxi to znamená, že ťažké časy nastali v prvom rade Igorovi Matovičovi a Borisovi Kollárovi. A to ešte netušíme, ako by ich voličstvo ďalej preriedil Štefan Harabin. Ak sa ten aj po prijatí „lex-Harabin“ rozhodne zariskovať a predsa len to skúsiť vo voľbách, loviť bude v navlas rovnakých vodách ako Kollár a vo veľmi podobných vodách ako Matovič. A Andrej Danko, ktorý Harabinovi nadháňa hlasy s takou vervou, akoby mu chcel v budúcnosti sám robiť zástupcu, dodajme.
Rozhovory o spolupráci, paktoch a koalíciách bývajú úspešné spravidla vtedy, keď je všetkým zúčastneným jasné, čo tým môžu získať. Práve to je však to, čo dnes nikto nevie. Všetci len tušia, že Národná rada po voľbách 2020 nebude veľmi pripomínať tú súčasnú.